erikvarchol

ráno smiech a večer slza večný kolobeh a v tom kolobehu stojí opäť moje Ja vyzývané životom zase do boja . . .

ticho závidianemé slová oblakom ktoré nevidia x x x pochované snysú skúškou pre zbabelcovkto v nej obstojí ? x x x úsmev na tvári liek na všetky chorobydušu pohladí x x x tajomstvo je sen ukrytý za závesom tých pozemských hier x x x volám ku hviezdam s nádejou na zázrak a nie som tu sám x x x unavené dnizložia svoje príbehydo sŕdc […]

Keď pred pár rokmi priniesla Jana Kirschner na slovenskú hudobnú scénu album Krajina rovina, bol to z pozície skôr strednoprúdovej speváčky, predsa len trocha odvážnejší krok. No vyšlo to a samotné hudobné dielo zaznamenalo veľmi pozitívny ohlas nielen u kritikov, ale dokázalo ulahodiť aj prísnejšiemu uchu radového slovenského poslucháča. Zrejme […]

opíjam saveršami neznámych básnikov pod úpätím životaktorý na mňa ešte stále len čaká a zatiaľ čo jačakám tiež na neho beží popri mne čosičo ostatní nazývajú životom ako by toto všetko bolo len o vzťahu Teba a mňa . . .

Tvorba Simi Martausovej ma prvý krát zastihla začiatkom leta, v čase, keď jej pieseň Normálny život zarezonovala v jednom komerčnom rádiu. Mne si ju stačilo vypočuť iba pár krát, a hneď som sa pridal k tým, ktorých úprimná spoveď neznámej pesničkárky, ako sa hovorí, „chytila za srdce“. Z počiatku som bol v domnení, že pôjde […]

v kútoch našich izieb spia zabudnuté sny majú podobu hrdzavých strúnveršovpre naše dávne lásky či gólov ktoré už nepadnú . . . Sú len dva spôsobyako prehrať svoj život no my si vždy vyberáme ten tretí . . .

už je toho dosť lúky blednú závisťoulen tak pre radosť x x x na konci bol sen neostať viac bez láskyani jeden deň x x x už sme dospelístratili sme detskú tvár a aj všetky sny

sme lacným výkladom pre dobu ktorá nás obrala o všetko ústa nám zalepilatým najhorším divadlom a esá ktoré na nás toľko vyťahuje už tiež dávno stratili svoju tvár a myhoci nie sme až tak slepí sa ešte stále dokážme tak úžasne tváriť že nič nevidíme . . . A to len preto aby sme vydržali až do konca a mohli potom […]

André Maurois kedysi povedal, že „poézia je spevom myšlienky“. No nie každá duša ju dokáže zaregistrovať, vypočuť si ju a porozumieť jej. Aj preto sú milovníci či vyznávači poézie častokrát, jednoducho povedané, čudní. „Myslím, že píšem, lebo musím. Lebo mi to tak bolo dané. Nehľadám zmysel, iba prijímam. Všetky tie farby, čo mi ponúka […]

tak ako rytieri jej veličenstva ako hviezdy nočnej oblohy ktoré vždy zvíťazia ako to čomu sa hovorí láska . . .