nocou letí mráz vkráda sa nám do izieb prišiel jeho čas x x x čas je zlatým dnom pre nás ktorí veríme lepším zajtrajškom x x x kto zráta tie dni ktoré sú tak vzdialené za závojom tmy x x x život ako čas čaká na svoj veľký deň ticho drieme v nás

ústami otvoríš bránu na ktorú predtým zaklopeš srdcom a vojdeš dnu akoby si tu bola doma poznáš všetko a všetkých naokolo a nikoho sa na nič nepýtaš lebo si tu už od nepamäti a zatiaľ čo sa mi ľudia dokážeme tomu čo sa nám deje ešte stále tak krásne čudovať Teba neprekvapí nič jednoducho preto že sa voláš láska …

spieval si krásne no náš čas už odišiel skôr než začal žiť x x x už len zopár dní nás delí od večnosti navždy stratení x x x zvedavosť je smäd lacný prelet vesmírom ktorý chceme hneď

dva kornútky so zmrzlinou nás čakajú v rade Ty sa pustíš cestou inou a je po paráde z letných lúk tak razom mizne opäť niečo krásne zmrzlinár má v tom už jasno znovu píše básne . . .

. . . v prítmí toho čomu hovoríme láska ale nie preto žeby sme mali na viac ale preto že sa na nič viac už nezmôžeme . . .

vidím horiacu krásu v dave ktorý pripomína pohrebný sprievod a svetlo kdesi tam kde už dávno nemá byť nikto iný iba my z lúk je zrazu obrovské plátno a na ňom hviezdy rozosiate presne tak ako sme o tom kedysi dávno snívali … sme opäť o krok ďalej k niečomu čomu stále veríme No nie preto že sa to raz splní ale preto […]

hviezda na nebi bliká jasným signálom snom už neverí x x x myšlienka je dar slová jasným znamením človek padlý kráľ x x x portrét človeka zopár ťahov na plátno a už uteká x x x čas je nádejou život plný tajomstiev iba lacnou hrou

ťahá nás za nos s úsmevom na tvári a jasným cieľom x x x na dne svojich síl pod pokrývkou farebnou leto tíško spí x x x zobúdza nás sen slnko kreslí na líce krásny nový deň x x x vrátili sa späť vniesli nádej do duší a zrazu ich niet

budem tu s Tebou žmurkla na mňa stará pouličná lampa a ostala ticho stáť Ja som svoju zvedavosť predsa len obrátil trocha iným smerom a nenechal nič na náhodu . . . jeseň ma pomaly prikrýva svojou veľkou perinou a ja sa zahalený do jej farieb opäť pokúšam o nemožné náš čas totiž ešte neskončil . . . […]

Frida sa ráno postavila na zadné v ústach držala včerajší deň a v očiach jej žiarilo čosi čomu sa hovorí prosba o pomoc chcela byť ako oni no naveky ostala sama sebou . . .