Indický cestopis (časť 5. ) – Na treku - erikvarchol - Blog

Indický cestopis (časť 5. ) – Na treku

25. januára 2017 07:53, Prečítané 2 180x, Erik Varchol, cestovanie

Ja, Chandan a snehuliak 🙂 pri jazere Deoria Tal

Keď som ráno otvoril oči, zbadal som niečo, čo ma nenechalo ďalej len tak vylihovať v posteli. Z pomedzi „žalúzií“ sa k nám totiž do izby vkrádali prvé ranné lúče. Nedalo mi to a vybehol som von na terasu, či je tomu naozaj tak. Vtedy som po prvýkrát uvidel zasnežené vrcholky Himalájí…

„Hello, aká bola noc?“ pýta sa Chandan, ktorý sa akoby zjavil pri mne.

„Hello, dobrá. A vyzerá, že aj počasie sa dnes nedá zahanbiť.“

„OK. Tak o pol hodinky sa stretneme na raňajkách a tam si naplánujeme, čo a ako ďalej.“

A veru, bolo čo plánovať. Pôvodne sme mali z mestečka Ukhimath vyraziť k asi 5-6 hodín vzdialenému jazeru Deoria Tal 2438 m.n.m.. Odtiaľ (po noci strávenej v stane) k asi rovnako vzdialenej Chopte 2900 m.n.m.. A po jednom aklimatizačnom a oddychovom dni v kempe sa pobrať ďalej k nášmu cieľu. Tým cieľom bolo v konečnom dôsledku akési duo. Chandrashila peak vo výške 4000 m.n.m. a o čosi nižšie Tungnath Temple 3680 m.n.m., ktorý je zároveň najvyššie položeným chrámom zasvätený bohovi Šiva.

Pri raňajkách sme sa však dozvedeli, že náš trek budeme musieť prispôsobiť momentálnym podmienkam. Ranné správy z kempu Chopta hovorili o novom snehu, a to do výšky cca 70 cm. Keďže už samotný (za normálnych okolnosti oddychový) trek k jazeru Deoria Tal by bol v tak vysokej a čerstvej nádielke snehu dosť náročný, výstup k jazeru sme zahájili z malej dedinky v jeho blízkosti s pôsobivým názvom Saari.

Práve tam sa naša päťčlenná posádka zúžila na štvoricu. Náš šofér Uncle G ostal dole v dedinke a my sme sa s Chandanom a Tobom pobrali ďalej smerom k jazeru. Keďže sme vzhľadom na značne skrátenú cestu mali pomerne dostatok času, už po pár minútach sme sa zastavili na čaji u Chandanovych známych. Najprv sme sa rovno z cesty vydali medzi zasnežené citronovníky, aby sme následne preskočili dva kamenné „ploty“ a ocitli sme sa na nádvorí starobylého hlineného domu.

Tam nás ako prvý privítal pán domáci. Miestny farmár, ktorý sa živil predovšetkým pestovaním pomarančov, citrónov a banánov, pôsobil na rozdiel od svojej ženy a dcéry (asi v našom veku) dosť sebavedomo. Veľmi rád a vrúcne nás previedol svojím príbytkom a porozprával nám o živote v týchto končinách. Samozrejme nesmel chýbať indický národný nápoj masala chai a aj niečo pod zub na cestu. Po malej exkurzii do života miestnych ľudí sa v spleti uličiek dedinky Saari poberáme ďalej k zasneženým vrcholkom, ktoré ju obklopujú. Kontrast doby je vidieť doslova na každom kroku. Aj keď, ako sa dozvedáme, veľa z príbytkov (kde mnohé z nich vyzerajú ako pred spadnutím) sú viac ako sto rokov staré, nebolo nič nezvyčajné, keď sa na terase pred domom ocitli vedľa seba včelí úľ (v podobe starého pňa, zakrytého roztrhaným kobercom) a satelit, či malý solárny panel, ktorý zabezpečoval nabíjanie mobilných telefónov najnovších značiek. Nuž ľudský pokrok má obrovskú silu a dokáže sa dostať aj do takých kútov sveta, kde by to človek vôbec nečakal.

S posledným domom sa strácajú aj (na indické pomery) malebné uličky lemované citronovníkmi, či rozkvitnutými ružami a po nich nasleduje už len lesný chodník, ktorý mal podobu obrovských a hlbokých stupajov v snehu.

Do „kempu“ pri jazere sme dorazili po necelých dvoch hodinkách. Ubytovali sme sa na našej izbe, čo bola vlastne len plechová búda (ktorá sa u nás na dedinách využíva na skladovanie náradia či všakovakých harabúrd) o rozmerov asi 2×3 metre. Izba mala jednu veľkú posteľ, jeden stôl. kde sme si zložili veci, no a v kúte za závesom bol lavór a nad ním zamrznutá hadica, z ktorej visel cencúľ a troška paradoxne celkom normálne WC. Už to bolo pomaly, ale iste cítiť, že komfort sa nám s pribúdajúcimi dňami menil a my sme tak mali možnosť na chvíľu ochutnať aj takýto spôsob života.

Po ubytovaní sme sa konečne rozbehli k jazeru. To bolo od kempu vzdialené asi 300 metrov, kde nás mal „čakať“ jeden z prvých panoramatických výhľadov na malú časť indických Himaláji. A tak sa aj stalo. Po prechode malým lesíkom sa pred nami v plnej paráde predstavil mohutný masív ľadovca Gangotri, ktorý sa celý tak rozprávkovo odrážal na hladine jazera Deoria Tal.

„Nádherný výhľad. Čo poviete?“ chopil sa slova Chandan. Ten najväčší masív sa volá Kedarnath s najvyšším vrcholom 6940 m.n.m.. A tam vedľa je zas štvorica Chaukhamba. Chaukhamba I. s výškou 7138 m.n.m. je v tejto časti Himaláji najvyšším vrcholom.“

Viac slov už bolo zbytočných. Stačilo sa „iba“ dívať a ukladať si tie nádherné obrázky do fotoaparátu no a hlavne do sŕdc.

„Lord Siva. To je Siva“ hovorí Tobo a s úsmevom ukazuje na obrovskú guľu snehu, ktorú som začal kotúľať. Chandan nás na nejaký čas „opustil“ (šiel navariť večeru), no a mne všetok ten sneh naokolo tíško našepkával – „snehuliak, snehuliak“. A tak som si povedal, prečo si túto krásnu chvíľu nespríjemniť aj niečím takým.

„To nie je Šiva. To bude snehuliak, veľký snehuliak“, hovorím. No Tobo len neveriacky krútil hlavou. Ako som sa neskôr dozvedel, tak snehuliaci v tom indickom ponímaní dorastajú maximálne do výšky kolien, takže za takýchto okolnosti bol Tobov neveriacky pohľad celkom na mieste.

Ten náš nakoniec všetkých prerástol a na lúke pri jazere bol zrejme úkazom, na aký tu tunajší ľudia budú ešte dlho spomínať.

A veru spomínať budeme aj my s Jajou. Ten panoramatický pohľad sme si vychutnávali ešte veľakrát. Večer pri západe slnka a samozrejme aj ráno pri jeho východe, keď ho prvé slnečné lúče svojím čarom pomaly akoby prebúdzali do ďalšieho dňa. Ešte posledné foto, posledný pohľad rozlúčka s našim „snežným mužom“ a ide sa ďalej smer Chopta.

Pri výstupe do kempu pod Choptou sme si opäť museli pomôcť našim Tata džípom. Kým „turistický chodník“ k jazeru Deoria Tal bol aký taký, tak ten k ďalšiemu guest house-u skrátka neexistoval. Ďalej to bolo už o predieraní sa hustým lesom či brodení sa poliami doslova zaliatymi snehom. Sneh prišiel na túto dobu nečakane a v pomerne veľkom množstve, takže cesty ešte neboli vychodené. Vzhľadom na náš program sme si nemohli dovoliť pobudnúť v horách dlhšie, než bolo v pláne. A tak sme šli dovtedy, pokiaľ sa ísť dalo.

Pri pohľade na kemp, do ktorého sme dorazili tesne pred zotmením, bolo jasne vidieť, že za iného počasia to tu turistami žije. Z množstva budov ukrytých pod návalmi snehu sme si to zamierili k jednej, kde bol ešte aký taký prístup. S Jajou sme sa šli zložiť na izbu, zatiaľ čo Chandan a Tobo sa spolu s ľuďmi z kempu pustili do prípravy večere. Tma sa k nám vkradla pomerné rýchlo, a tak opäť prišiel čas na to vytiahnuť čelovky.

Hlad, istá dávka zvedavosti, no aj premočené veci nás po chvíli z izby doslova vyhnali smerom k ostatným. Keď sme odkryli záves do miestnosti, kam nás vôňa jedla a hlasy doviedli, vošli sme do akejsi predverandy k zadnému vchodu do „hotela“. Miestnosti dominovala obrovská hlinená pec, do ktorej boli z vrchnej časti vyryté diery rôznych veľkostí. Nad pecou, ktorá keďže nemala komín, tak dymila ako niekoľko dobre stavaných ohňov, boli natiahnuté špagáty. To bolo to miesto, ktoré nám malo do našich premočených vecí vniesť určitú dávku tepla. „Domáci“ si nás usadili, no a mňa v spoločnosti týchto svetielkujúcich ľudí zaujal Chandanov spôsob prípravy večere.

Dhal (akýsi druh šošovicového prívarku) bol hotový, už len upiecť zopár kúskov čapaty. Čapaty je indická placko-lokša, ktorú s obľubou jedia takmer ku všetkému ako prílohu, no jej príprava v týchto podmienkach nabrala dosť úsmevný spôsob.

Cesto sa pokladalo na umne zakrivený kus dosť opotrebovaného plechu, a ten sa následne položil na tú dymiacu dieru. Po chvíli, keď sa čapaty začala jemne nadúvať, ju „šéfkuchár“ Chandan šikovne a pohotovo uchopil a hodil do otvoreného ohňa na uhlie a horiace drevo, kde nadúvanie na pár miestach začalo veľmi rýchlo napredovať. Po pár sekundách pobytu v ohni prišiel ďalší pohotový chmat. Potom jemne zbavenie sa žeravých úlomkov dreva, a to spôsobom otrepania tej „placky“ o nie príliš najčistejšie turistické nohavice a potom už len šup na tanier. No a tie, tie veru neostali prázdne.

Treba povedať, že jedlo bolo počas celého pobytu v horách tip top, čo sme boli (vzhľadom na podmienky) milo prekvapení.

No a milé prekvapenie nastalo aj tesne pred tým, ako sme sa uložili k spánku, keď nám prišiel Chandan zakúriť do izby, a to opäť trocha nezvyčajným spôsobom. Kôpka žeravého uhlia v plechovej nádobe, ktorú sme si dali k posteli, nás hriala hneď dvakrát. A to nielen tým, že sálala teplo, ale aj samotným spôsobom, ktorým nám robila spoločnosť…

Náš trek, ktorého cieľ bola Chandrashila vo výške 4000 m.n.m., sme tak ukončili v kempe pod Choptou výške cca 2700 m.n.m. Možno trocha sklamaní, no plní zážitkov, s ktorými sme vôbec nerátali, sme sa na druhý deň pobrali k Unclovi G a jeho Tate, ktorý nás mal tou nekonečnou cestou dopraviť späť do mesta Rishikesh.