erikvarchol

Dnes sme sa vrátili z hôr a po niekoľkých dňoch aj do čohosi, čo možno nazvať civilizácia. Na stene miestnej reštaurácie visí portrét Dalajlámu, na strome za našim chrbtom opice a šum Gangy pomaly utícha. Zobúdzajú sa miestne chrámy …

„Zobudili“ sme sa aj my. Po nekonečne dlhej ceste, o ktorej som mal miestami pocit, že konca nemá. Hoci sme z kempu pod Choptou vyrazili už ráno, brodenie sa snehom k autu a následná cesta-necesta tak natiahla našu cestu do Rishikeshu na necelé dva dni. No ten návrat však stál za to.

Príjemne unavení, no s malým odstupom času aj plní spokojnosti, sa opäť ocitáme v mestečku, ktoré má to, čo veľa mestám a miestam jednoducho chýba. Atmosféru.

Keďže sme sa z hôr vrátili v dopoludňajších hodinách a náš ďalší cestovateľský plán (nočný vlak do Amritsaru) mal pokračovať až neskoro večer, mali sme ešte dostatok času.

Dostatok času na to, opäť sa rozbehnúť dolu schodmi. Cez „náš most“ Lakshman Jhula prebehnúť na druhú stranu rieky a „stratiť sa“ v náručí mesta. V náruči mesta, ktorého čaro a atmosféra nie je sústredená v žiadnej „vyvolenej stavbe“, pamätnej soche, či záhrade, ako to býva zvykom. Ale kdesi úplne inde.

Táto stará časť Rishikeshu si totiž žije svojím vlastným životom a to je jej najväčšou silou. A aj keď na nás tá zmes ľudí, ktorých sme tu postretávali mohla pôsobiť všelijako, jedno je isté. Energiu, čaro či atmosféru sa vymyslieť jednoducho nedá. A tá je v tomto meste cítiť doslova na každom kroku.

Deň sa chýlil ku koncu a nám sa pomaly, ale iste končila prvá časť „našej Indie“. Na záver si nás ešte celkom náhodne „našla“ aj Beatles cafe, a tak sa mi splnilo aj jedno malé prianie, dotknúť sa tohto mesta aj takýmto spôsobom… V nej sme sa pri neodmysliteľnom masala čaji rozlúčili s Chandanom a pomaly sa pobrali, ako sa hovorí, ďalej …

Na vlakovú stanicu do mesta Haridvar nás neodviezol nik iný než Uncle G. Dvere na jeho aute, ktoré sa na tých pár dní stalo tak trocha aj naším, sme za posledné dni za sebou zatvárali veľakrát. No keď sme v Rishikeshi pred hotelom nasadli do auta a urobili tak s vedomím, že je to naposledy, tisli sa nám slzy do očí. Naša prvá indická zastávka sa nám pomaly strácala za našim chrbtom, no a my sme smútok, ktorý na nás sadal, rozohnali vetou, kde sme si sľúbili, že sa tu raz určite niekedy vrátime …

Definitívne tak opúšťame prvú časť našich potuliek Indiou. Hory a náš minitrek bol skvelým začiatkom, na ktorý zrejme nikdy nezabudneme. A čo Rishikesh?

Rishikesh  pre nás navždy ostane mestom plné jogínov, hipisákov a uličiek s vôňou vonných tyčiniek. V tejto oáze pokoja akoby zastal čas. A aj preto nás toto mesto chytilo za srdce.

Náš ďalší cieľ je (že vraj jedno z najkrajších miest Indie) Amritsar.

v uličkách Rishikeshu

Jeden z posledných výhľadov . . .