erikvarchol

Aj takúto podobu ma hlavná cesta do mestečka Ukhimath

Po viac ako dvoch hodinách cesty sme zastavili na odpočívadle nad mestom Devprayag, a to rovno nad sútokom riek Alaknanda a Bhagirathi. No a táto naša zastávka nebola náhodná. Práve toto je miesto, kde sútok dvoch rozličných riek ďalej pokračuje pod jedným spoločným menom, Ganga.

Cesta do mestečka Ukhimath bola tou pravou ochutnávkou nielen indických vysokohorských ciest. Po raňajkách, ktoré sme absolvovali pár kilometrov za Rishikeshom, začala cesta stúpať a priepasti pod nami čím ďalej tým viac prehlbovať. Kľukatá vozovka, ktorá bola na mnohých miestach priúzka aj pre jedno auto, bola zážitkom tak prvé kilometre, no nie, keď to máte absolvovať 6-7 hodín.

Pozitívne na dlhej ceste je však to, že sa dá zažiť pomerne veľa. Dá sa chvíľu si užívať jazdu, potom pozorovať okolie, potom trocha podriemkať. Čo nás však najviac zaujímalo, bol život v týchto končinách, o ktorom nám podstatnú časť cesty rozprával sprievodca Chandan. Hovoril a miestnych pomeroch, o ťažkom, no pomerne spokojnom živote, aj o tom, kde vlastne „pramení“ Ganga. Na obed sme sa zastavili neďaleko mestečka Rudraprayag, ktoré kedysi dávno roky terorizoval ľudožrútsky leopard. Keď si už obyvatelia nevedeli dať s krvilačnou šelmou rady, zavolali si na pomoc známeho britského lovca Jima Corbeta, ktorý mal s tigrami a leopardmi takéhoto rázu, už svoju skúsenosť.

Jim sa svojej úlohy chopil bravúrne a ľudom v tejto oblasti po dlhých rokoch opäť svitlo na lepšie časy. Neskôr sa z neho stal známy ochranca prírody, prírodovedec a spisovateľ, ktorého zásluhou vznikol aj prvý indický národný park. No a ten, samozrejme, nesie jeho meno: Jim Corbett National Park.

Do mestečka Ukhimath prichádzame podvečer, no a spolu s nami aj, už pár hodín, stále neutíchajúci dážď. Po pár minútach pomerne dezorientovanej jazdy v spleti tunajších uličiek naša posádka definitívne ukončuje takmer desať hodinovú púť.

„Tak a sme tu. Toto je náš guest house.“ hovorí Chandan s úsmevom na tvári.

Nám však do úsmevu príliš nebolo. Aj keď záver cesty, ktorý bol skôr otravou, než zážitkom, bol už za nami, predsa len ten pocit, že máme niekoľko dní šľapať v daždi po horách nám na nálade nepridával, ba skôr naopak.

„No problem. Všetko bude OK. Už dva dni sa modlím za vás, aby nám to počasie vyšlo“, snažil sa Chandan vniesť do našich tvárí nádej na úsmev. Priznám sa, že táto veta ma príliš neupokojila, no pravdu povediac, bolo to to jediné, na čo sa v danej situácii dalo ako tak spoľahnúť.

Náš hotelík pomerne horského rázu mal svoje čaro, a to hneď v mnohých podobách. Najprv „premenil“ radiátor či piecku na pár studených diek. Potom „začaroval“ teplú vodu a studenej (nevedno prečo) rozkázal, že postačí, ak bude iba kvapkať. No a na záver na nás pár krát zažmurkal (vypadlo a zas naskočilo osvetlenie) až si nakoniec povedal, že na dnes už stačí…

„Ste v poriadku?“ ozvalo sa z chodby na terase.

„Áno sme OK. Čo sa deje?“

„Ále vypadla elektrina, to je v týchto končinách dosť častým javom. Snažili sa to opraviť, no dnes to už nepôjde“

„Máte čelovky?“ pýta sa Chandan.

A vtedy mi to došlo.

Keď sme sa pripravovali na tento náš minitrek, bolo nám odporúčané zobrať si aj čelovky. Očakával som teda, že to bude ako z filmu, s tou výnimkou, že hlavnými protagonistami teraz budeme my. Že sa prebudíme skoro ráno, vylezieme uzimení zo stanov, nasadíme si čelovky a ako také malé svätojánske mušky začneme sa tou tmou vznášať smerom k vrcholu. Pravda však bola niekde inde, a ja som jej pomerne rýchlo, ako sa hovorí, prišiel na koreň.

Po výdatnej a chutnej večery mal pre nás Chandan nachystaný ešte nejaký program. Mestečko sa už nadobro ponorilo do tmy. Okrem pár blikajúcich lámp, horiacich ohňov či svetielkujúcich ľudí, nebolo vidieť ani na krok, čo bol zrejme ten najlepší čas vybrať sa niekam von.

Dážď postupne utíchal a my sme sa vybrali k neďalekému Omkareshwar Temple. Tento chrám je jedným z najstarších v krajine a práve dnes večer v ňom bude mať svoju „omšu“ jeden veľmi známy a dôležitý guru.

Trochu som spozornel. Predsa len Chandanova vážna tvár vnášala do danej udalosti pomerne veľkú dávku dôležitosti. Ten chrám bol nakoniec iba pár minút od nášho hotela a tak sme sa za pomerne krátky čas ocitli na nádvorí.

„Poďte za mnou. Musíme ísť bosí. Tu si odložíme topánky a trocha vám to tu poukazujem.“

Našu miniexkurziu však za krátky čas prerušili zvony, ktoré sa začali rozliehať z kupoly umiestnenej v strede chrámového komplexu.

„Už to začalo“, povedal Chandan.

No a z jeho hlasu som vycítil, akoby s nami na tej slávnosti počítal.

„A môžeme ísť aj dnu?“, zisťujeme nesmelo.

„Samozrejme, no problem“, odvetil a strčil nám do rúk nejakú napodobeninu kytice zostrojenú z lupeňov rôznorodých kvetov.

Pomaly sme teda vkročili dnu. Hneď som si vyhliadol miesto vzadu v rohu  (čo bolo v rámci malých rozmerov miestnosti asi niekde na rozhraní tretieho až štvrtého radu) a začal pozorovať, čo sa bude diať.

Nakoniec sa nás tam zišiel necelý tucet Indov a my dvaja. Uprostred „oltára“ sedel v tureckom sede spomínaný guru, rukami udieral do malého bubna  a krásnym clivým hlasom spieval: hare háááre´, hare háááre, háre krišna háááre. Hudobnú zložku ešte dopĺňal jeho nenápadný „kolega“, ukrývajúci sa pod záplavou dlhých šálov najrôznejších farieb, ktorý hral na malý neidentifikovateľný strunový nástroj. Priznám sa, že mantry, ktoré táto skromná družina odriekala, nám nič nehovorili, no to, čo sa k nám prihováralo, bola atmosféra, v duchu ktorej sa táto cca tridsať minútová „modlitba“ niesla. Vážnosť všetkých zúčastnených, zvláštne šero, ktoré rozrážalo svetlo sviečok, či chladné, no hrdo týčiace sa kamenné múry dodávali, tejto pre nás vzácnej chvíli, niečo neopísateľné…

Po asi po pol hodine sa v strede miestnosti vytvoril malý zástup ľudí, ktorý smeroval ku guruovi.

Tak, ako tí pred nami aj my sme sa uklonili, podali mu malú kytičku, ktorou nás vyzbrojil Chandan, aby sme sa potom pomaly vytratili a opäť stretli vonku na nádvorí. Cestou k nášmu guest house som si zrazu všimol jednu dosť zásadnú skutočnosť. Prestalo pršať. Neviem teraz, či to mal na svedomí Chandan a jeho modlitby alebo tá naša návšteva Omkareshwar Temple, jedno je však isté. Od tej chvíle sme dážď v Indii už nezažili…

No to, čo sme určite zažili, bol predsa len ten pocit „naozajstných“ himalájskych trekerov, a to práve vtedy, keď som otvoril dvere našej izby s nádejou, že sa v nej trocha zohrejem.

Samozrejme, že sa tak nestalo. Ba naopak, mal som pocit, že v našom útočisku pre dnešnú noc je ešte chladnejšie, než vonku. Neostávalo nám tak nič iné, len si na seba natiahnuť ďalšie vrstvy oblečenia, prikryť sa tými ľadovými dekami a snažiť sa čím skôr zaspať.

Ganga

na raňajkách 🙂