erikvarchol

O cestovaní v Indii a zvlášť vlakom, sme toho počuli viac než dosť, preto sme si náš nočák na trati Haridvar-Amritsar „poistili“ prvou triedou. No aj napriek tomu, keď som včera večer nastupoval do nášho nočného vlaku, zmocnil sa ma taký zvláštny pocit, ako kedysi dávno, keď som navštívil Osvienčim. Po prechode temnou uličkou však veľmi rýchle nastalo svetlo. Zámok na dverách zo mňa razom striasol obavy, ktoré sa na mňa nalepili, a tak som sa v kľude pri pár stupňoch nad nulou mohol ponoriť do „sladkého“ spánku…

Náš prvý deň sme začali jednou z najväčších atrakcií, a to zatváranie neďalekých hraníc s Pakistanom. Mesto Amritsar leží totiž iba čosi vyše tridsať minút cesty autom od pakistanských hraníc, a aj preto patrí toto turistické lákadlo medzi top atrakcie, ktoré nám jedno z najnavštevovanejších miest Indie ponúka. Na hraničný priechod Wagah, kde celá ceremónia „výmena stráži“ prebieha, sme šli autom spolu s našim šoférom a sprievodcom. Ten nás počas krátkej cesty zasvätil do tajov aj netajov tohto mesta a jeho okolia . Viac ako 1,5 miliónové mesto Amritsar nie je „len“ najvýznamnejším mestom indického štátu Pandžab, ale predovšetkým centrom a posvätným miestom sikhistického náboženstva. Mesto, ktoré v druhej polovici 16.storočia založil sikhistický guru Ram Das, je so svojím zlatým klenotom zároveň aj jedna z ikon Indie. Miestni mu hovoria Harmandir Sahib (Boží chrám), no celý svet ho pozná pod názvom Golden Temple.

„No na toto posvätné miesto, ktoré „vyrástlo“ na jazere s liečivými účinkami, si budeme musieť počkať do zajtra.“ pousmial sa nás sprievodca.

K hranici sme šli (na indické pomery) pomerne dobrou diaľnicou, ktorá sa čím ďalej tým viac, zhusťovala.  Náš sprievodca pokračoval vo svojom výklade. Hovoril nám o miestnych pomeroch a aj o zložitej politickej situácii medzi Indiou a Pakistanom, ktorú je v týchto končinách cítiť oveľa viac. Pri pozorovaní okolia, ktoré nám na celom našom amritsarskom pobyte znepríjemňovala typická indická hmla, som čím ďalej, tým viac spozoroval ozbrojené vojenské autá indickej armády. Doprava sa zahusťovala a zahusťovala, trúbenie naberalo na intenzite, keď nás zrazu jedno z nich predbieha. Náhle sme zastavili. Z auta vybehli dva vojaci ozbrojení samopalmi a namierili si to k rovno k nám. Preľaknutí sa pýtame čo sa deje, no naša indická posádka na nás s úsmevom vytiahla známe indické „no problem“ a ubezpečuje nás, že všetko je ok. V podstate sa nič nedialo. Bola to iba rutinná kontrola, ktorá ma v týchto končinách aj takúto podobu. Tá nám naznačovala, že od nášho cieľa nás delí už iba pár minút.

„Ďalej už pôjdete sami“, oznámil nám po odstavení auta náš sprievodca. A tak vyzbrojení cennými informáciami, pobrali sme sa spolu s davom čakajúc na to, čo sa bude diať.

Každodenný rituál uzatvárania hraníc sa odohráva vždy v podvečer pri západe slnka a to na mieste, kde na obidvoch stranách stoja obrovské tribúny. Tie na pakistanskej strane skôr zívajú prázdnotou a tá hŕstka zopár desiatok či stoviek „nadšencov“, je tam akoby nastrčených. Naopak na tej indickej, ktorej súčasťou sme boli aj my, bola zaplnená do viac ako posledného miesta.

Za obrovského burácania davu pod hľadisko postupne prichádzajú dosť smiešne postavičky indický vojakov. Tí v radoch pochodujú pár desiatok metrov smerom k bráne za sprievodu dosť komických výkopov. Niektorí sa usmievajú, niektorí sú vážni, z iných ide strach. Predvádzanie sa a pokriky sa opakujú niekoľko krát, a to nielen z úst hlavných protagonistov, ale predovšetkým z diváckych táborov. Keď sa vojaci oboch znepriatelených strán stretnú pod bránou, „posledný krát“ sa brána  otvorí, vojaci si vzájomne podajú vlajky a odpochodujú späť.

„Hindustán Zindabád, Hindustán Zindabád“, ozýva sa hlasno z indickej strany. Zelená pakistanská strana však aj naďalej pôsobí dosť decentne, na rozdiel od tej indickej, kde sa rozpúta obrovská zábava plná farieb.

Náš prvý deň v Amritsare sme začali jednou z najväčších atrakcií, a to zatváranie neďalekých hraníc s Pakistanom. No to, čo viaceré zdroje opisovali ako čosi úžasné, čoho sa rozhodne treba zúčastniť, v nás vyvolalo zmiešané pocity. Ukážka vojenskej sily za (do boja volajúceho) pokriku nadšených divákov, na nás pôsobilo všelijako, len nie, ako zábava. „Oko za oko a svet bude slepý“, povedal Gándhí, no a hoci sa na celé toto „divadlo“ z portrétu na bráne do Indie usmieval, tam na druhom svete si určite myslel svoje . . .

Hoci sme sa späť na hotel vrátili už za tmy, náš deň sa ešte ani zďaleka nekončil. Aj keď tú „skutočnú prehliadku“ Zlatého Chrámu máme na pláne až zajtra doobeda, možnosť vidieť sikhistický Golden Temple (ktorý máme doslova len pár krokov od nášho hotela) v „nočnom závoji“ sme si nemohli nechať ujsť.

Bolo len pár stupňov nad nulou, okolo nás všadeprítomná hmla, no my povzbudení vynikajúcou indickou večerou smerujeme v ústrety Zlatému chrámu.

Do chrámového komplexu vchádzame po očistnom kúpeli nôh v malom bazéniku. Postupne schádzame dolu schodmi, až sa pred nami objaví jazero a uprostred neho odraz chrámu v obkolesení mramorových stavieb predovšetkým hinduistickej a moslimskej architektúry. Jazero nechal vybudovať guru Rám Dás a pomenoval ho Amritsar, čiže jazero nektáru. Až jeho nástupca Ardžán dal uprostred jazera vybudovať Harmandir Sahib, čo je výraz pre Boží chrám. Okolo celého jazera je mramorová „promenáda“, z ktorej v niektorých miestach vedú schody až k jazeru.  Jazero má liečivé účinky, čo si mnohí veriaci nenechajú ujsť. Muži majú vstup voľný, no pre ženy je tu špeciálne upravená „miestnosť“ akoby plávajúca na jazere.

Naša večerná/nočná návšteva bola len akousi ochutnávkou a nasatím neopakovateľnej atmosféry, no prehliadku v tom pravom zmysle sme absolvovali až na druhý deň a to v sprievode nášho guida. Pravdupovediac, pri všetkej tej vážnosti, som sa potešil prítomnosti spriatelenej miestnej duše, ktorá nás tadiaľ prevedie a celé toto miesto aj patrične predstaví.

Samozrejme, že zlatý klinec sme si nechali až na záver a prehliadku sme začali v na pohľad trocha nezaujímavých mramorových stavbách, ktoré ho obkolesujú. Keď nám náš guide začal hovoriť o tom, že okolité stavby schovávajú za svojimi múrmi administratívu, ubytovňu, kuchyňu,  jedáleň či múzeum, neznelo to príliš lákavo, no keď sme vošli do ich útrob počiatočný nezáujem sa razom zmenil. Po prechode niekoľkými neidentifikovateľnými miestnosťami a chodbami sa zrazu ocitáme pri obrovskom počte vriec s múkou, hôr cesnaku, šošovice, nespočetného počtu tanierov a hlavne ľudí rôznych vyznaní. Tak veľké pece, varechy, naberačky, hrnce či obrovské nádoby, v ktorom sa jedlo pripravovalo, som ešte v živote nevidel.

Golden Temple je totiž známy aj tým, že sa v ňom môže zadarmo najesť každý návštevník a my sme sa aj vďaka nášmu sprievodcovi dostali až do samotnej „kuchyne“. Tá denne pripraví okolo šesťdesiattisíc porcii jedla. Ide o  typické indické vegetariánske jedlo, dál s čapaty, čo je veľmi podobné slovenskému šošovicovému prívarku s akousi placko-lokšou. Celá tá príprava a následne podávanie jedla návštevníkom prebieha na dobre premyslenej dobrovoľnej deľbe práce. Pri pohľade na všetkých tých ľudí a stroje som mal pocit, že listujem v dejepise a práve som na kapitole veľkej priemyselnej revolúcie . . .

Všade prítomnú oddanosť a pokoj, spolupatričnosť či charizmu vážnych sikhov s turbanmi na hlavách a bradou a lá Sandokán, je cítiť na každom kroku. Po veľmi zaujímavej a nezabudnuteľnej prehliadke pokračujeme ďalej smerom k Zlatému Chrámu, ktorý sa nachádza uprostred jazera. Vedie k nemu most, no ako pri veľa pamiatkach, aj tu si je treba nejaký ten čas vystáť v rade. Do chrámu vedú štyri vchody zo štyroch svetových strán a tie symbolizujú pokoj, obživu, vzdelanie a milosť. Sú tiež symbolom otvorenosti viery, a to pre všetkých ľudí bez rozdielu pôvodu, kasty či vyznania. Vo vnútri chrámu prebieha neustála „modlitba“- čítanie zo svätej knihy Guru Granth Sahib. Tá sa každý deň o štvrtej hodine nad ránom vyberie z úkrytu a v zlatom chráme potom prebieha jej nepretržité čítanie, ktoré je ukončené o 22. hodine večer. Prečítanie celej knihy trvá okolo štyridsaťosem hodín, no nám úplne postačovalo zažiť tento (pre sikhov) mimoriadne vzácny a dôležitý akt „iba“ na chvíľu…

Z chrámového komplexu sme sa v rámci našej prehliadky pobrali ďalej, a to do (len niekoľko minút vzdialenej) Jallianwala Bagh. Tento neslávne preslávený park, kde sa v roku 1919 odohral známy Amritsarsky masaker bol nielen našou rozlúčkou s týmto mestom, ale aj istým mementom toho, že životy nás ľudí vedia mať len pár krokov od tak posvätného miesta, akým Golden Temple aj svoje temné stránky…

V miestnej Optike 🙂

Malebné uličky Amritsaru

V kuchyni 🙂

Golden Temple

Indická kuchyňa – jeden z top zážitkov na každý deň 🙂