erikvarchol

V úvode filmu Nejasná sprava o konci sveta zavíta do osady cirkus… Do osady, ktorú pred desiatimi rokmi „zrovnala so zemou“ svorka vlkov. Zdá sa, že tunajším obyvateľom konečne svitne na lepšie časy… No ako je nám z deja Jakubiskovho filmu známe, opak sa stáva pravdou.

Spočiatku vyzerajúca jasná správa sa rýchlo mení na prekliatie väčšie, než je príroda, na prekliatie, ktoré je už po stáročia dobré ukryté v hĺbke samotného človeka. Samek (jedna z hlavných postáv) po návrate z cesty okolo sveta prichádza na to, že Zem už dávno nie je tým, čím bývala, že má ostré hrany a jasných správ, tých už tiež dávno niet…

A čo to má spoločné s nami?

My tu dvadsať rokov potom, ako jeden zverský režim predal štafetový kolík ešte horšiemu, stojíme na prahu roku 2012, roku, ktorý sa pasuje do pozície toho, ktorý dá nášmu domovu posledné zbohom …

Ľudstvo už od nepamäti fascinuje to, čo si samo nevie vysvetliť. A to, na čo svojim rozumom v dejinách ľudstva postupne prichádza, ho čím ďalej tým viac uisťuje v tvrdení, že nie je to on, kto vládne prírode.

Kopernik nám „zbúral“ teóriu o tom, že sa celý vesmír toči okolo nás, Darwin to, že sme nadradený druh. A keď k tomu pridáme Freuda a jeho teóriu o tom, že naše slová a činy nie sú len výsledkom našej vedomej vôle, stojí moderný človek vo svete sám a dezorientovaný viac než ľadové medvede v Shanghajskej zoo. Potom sa sám sebou vnesený do takejto situácie nestačí čudovať tomu, čo sa okolo neho deje…

O „konci sveta“, ktorý má nastať práve v tomto roku, sa začalo vážnejšie hovoriť hlavne v posledných mesiacoch. Presvedčivé dôkazy počnúc mystickým Mayským kalendárom až po „vedecky“ neodvratné tvrdenia o prepólovaní Zeme, nás neodvratne vedú do nejasného obdobia viacerých scenárov. No ako je to v našej „žuvačkovej“ kultúre zvykom, nič príliš dlho nevydrží. A tak sa scenár o teatrálnom vystúpení bohov, ktorí si po tých vyvolených prídu v pompéznom závere, aby ich potom kraľujúc alegorickým vozom odniesli do večných lovíšť, tiež dlho neohrial. Človek sa zľakol svojho konca, a tak bolo treba rýchlo vymyslieť nejaký iný.

Hovorí sa, že koniec možno tiež chápať aj ako začiatok čohosi nového. Zmena ľudskej paradigmy je na dosah a je len na nás samotných, ako sa k tejto asi najväčšej výzve, aká tu kedy bola, postavíme. Čaká nás ale neľahká úloha. Moderný kapitalizmus premenil človeka na súčiastku, ktorá je súčasťou stroja poháňajúceho nenormálnu spoločenskú mašinériu v ústrety čohosi, čo je ľudskej podstate úplne cudzie. Človek a jeho osobnosť už dávno klesli na dno Kierkegaardovho estetického štádia. V okolitom svete tak hľadí iba na svoje možnosti, na to, ako sa predať a na to, ako čo najlepšie obstáť na trhu, ktorý niekde v zákulisí riadi dávno odseknutá ruka pana Smitha …  Autodeštrukcia kapitalizmu je skutočnosť známa už od 19. storočia, a to, že si pri svojom konci, ktorý nám klope na dvere zoberie na svoju palubu celé ľudstvo, nie je tiež nejaká neznáma vec.

To, ako si poradiť s koncom sveta nám už veľakrát predviedli scenáristi amerických katastrofických filmov. No takmer vždy to bol boj človeka s prírodou, a na to, ako premôcť ľudskú márnivosť sa nejako „pozabudlo“… No čuduj sa svete, aj v takom odpadkovom koši, aký dokáže hollywoodska produkcia ešte stále napĺňať, sa z času na čas nájde aj niečo, čo stojí za zmienku.

. . . , keď v jednej zo záverečných scén Piateho Elementu prosí Bruce Willis Millu Jovovich, aby zachránila túto planétu, mu položí otázku  („Aký má zmysel zachraňovať život, keď vidím, ako ho ničíte?“), na ktorú existuje iba jedna odpoveď. Nie je to však nič nové, nič čoby ľudstvo už stáročia nepoznalo. Veď už zabudnutý antický mysliteľ Empedokles hovoril o tom, že predovšetkým láska je tá, ktorá udržuje tento svet pohromade…

Z nového roka uplynul čosi vyše týždňa a zdá sa, že všetko je po starom. Európa sa topí v bahne špinavých peňazí, arabská jar trvá už vyše roka a americký kovboji vystopovali ďalšie „nálezisko“ ropy tentokrát v Iráne . . .

V našom lokálnom prostredí dojedáme posledné vianočné koláče, v kultúrnom stánku ovešanom kulisami už stihla absolvovať jedno z prvých divadelných predstavení naša „vrchnosť“ a potom, čo po skončení výpredajov povyskakujú zo škatúľ do regálov veľkonočné zajace, zabudne sa aj na Gorilu . . .

No to, na čo by sme zabudnúť nemali je nepremrhať šancu, ktorá pred nami stojí. Postarajme sa teda o znovuzrodenie toho, čo tu západná civilizácia na čele s kresťanstvom zničila a pozrime sa na „koniec sveta“ ako na šancu byť lepší . . . .