erikvarchol

Keď sme sa na ostrove Cyprus chceli dostať do jeho najodľahlejších častí na severe, museli sme v národnom parku Karpaz prekonať jednu hranicu. A nie, nebola to tá, ktorá rozdeľuje ostrov na grécku a tureckú časť. Tá, ktorou sme chceli prejsť, sa nachádzala na útese, pod ktorým sa rozprestiera známa Golden Beach, a mala trocha nezvyčajných „colníkov“. Divoké, voľne žijúce osly.

Jednoducho sa vám postavia do cesty ako nejakí vyberači mýta a čakajú, kedy „zaplatíte“. Tu vládnu ich pravidlá, a tak sa platí predovšetkým jabĺčkami a mrkvou. Trocha úsmevné, poetické a milé. Chvíľu som ich pozoroval, ako reagujú, a zrazu som si uvedomil, že v nich vidím nás, ľudí.

Opatrných, priateľsky prítulných, odvážnych, nesmelých, zvedavých, ale aj arogantne drzých. Rôzne povahy, ktoré majú k svojmu miestu a svojim hraniciam rôzny postoj.

Svoje hranice si už od nepamäti vytvára príroda, zvieratá v nej si strážia svoje teritóriá, no až človek si začal územie prisvojovať. „Koľko zločinov, vojen, vrážd, biedy a hrôz by si ľudstvo ušetrilo, keby niekto vytrhol tie koly,“ tie, ktorými si prvý človek ohradil pozemok a vyhlásil „toto je moje“, zamýšľa sa Rousseau vo svojej knihe O pôvode a príčinách nerovnosti medzi ľuďmi.

Čo však dohnalo človeka k tomu, aby nadobudol pocit, že to môže urobiť? A že môže ísť ešte ďalej? Odpoveď na túto otázku je opäť niekde za hranicami, no tentokrát už dobre ukrytá – za hranicami, ktoré sú v našom vnútri.

Tie sú nám ľuďom na jednej strane dané výchovou a kultúrou, do ktorej sa rodíme. Na druhej strane sú získané – každý z nás si ich počas svojho života nejakým spôsobom osvojí.

Na území, ktoré si označíme ako „to naše“, si tak vytvárame svoj vlastný svet a veľakrát aj vlastné pravidlá toho, čo sa smie a čo nie. Aj taká hranica môže mať potom dve tváre. Môže byť láskavá, ktorá nás dokáže doslova objať, ako Egejské a Stredozemné more na južnom cípe ostrova Rodos. Alebo vážna, vyzbrojená hnevom a nenávisťou, ktorá sa vytvorí nevedno prečo, kdesi v hĺbke ľudskej duše.

Ľudská duša je plná akýchsi malých bublín, bublín rôznych svetov, ktoré medzi sebou „bojujú“. Svetov, ktoré sa v nás vznášajú a ktoré nás vedú nejasnými cestičkami života.

Ako sa hovorí, „kde je vôľa, tam je cesta“, a aj my sme s miestnymi strážcami hraníc nakoniec našli spoločnú reč. Dorazili sme tak do cieľa a mohli sme sa okúpať v nádhernej zátoke Zafer Burnu a miestne oslíky si zasa na oplátku pochutili na sladučkých maškrtách.

Hoci sa svet môže zdať veľakrát zložitý, je vo svojej podstate úplne jednoduchý, s jasnými pravidlami.

Treba sa ho iba vedieť dotknúť tým správnym spôsobom a dať si pozor na to, aby sme si z hraníc nakoniec nepostavili múr.