erikvarchol

Albert Einstein vraj kedysi povedal, že len dve veci na svete sú nekonečné. Vesmír a ľudská hlúposť. Len tým vesmírom si nie je taký istý.

Už pomerne dlhú dobu mám o sebe mienku, že ma niečo len tak neprekvapí. Že ma udalosti posledných rokov už natoľko vycvičili, že som hranice možného aj nemožného posúval stále ďalej a ďalej, až som ich úplne zrušil.

Myslel som si to až do momentu, kedy sa opäť neobjavilo niečo, pri čom som sám seba počul hovoriť: „To vážne?“

Bol som na takom tradičnom väčšom nákupe v jednom hypermarkete. Keďže tieto miesta neznášam, snažím sa vybaviť, čo treba, a čím skôr odtiaľ zdrhnúť. A tak som si rokmi v týchto domoch smútku vybudoval svoje cestičky, ktoré mi tam skracujú pobyt.

Lenže načo som pri jednej takej skratke nenarazil?

Už si začínam zvykať, že za posledné dva týždne k nám do obchodov pomaly, ale isto prichádza Duch Vianoc. Niektoré vyhradené pulty či sekcie už nasávajú atmosféru zimných časov a čakajú, kedy sa budú môcť vrhnúť na bežného smrteľníka a podať si ho, ako sa patrí.

Ako si tak kľučkujem pomedzi regály, zrazu mi do oka padne taká nenápadná mikina s vianočným motívom. Na tom by už nebolo nič zvláštne, nebyť tej ceduľky nad ňou s nápisom: VÝPREDAJ.

Takže s príchodom konca septembra už prichádza aj výpredaj vianočných vecí?

Výpredaj je taká malá záhada. Zrazu sa dá niečo kúpiť za polovičnú či tretinovú cenu a to v nás mnohokrát vyvoláva určitý druh podozrenia.

Prečo?

Odpoveď na túto otázku má väčšinou svoje logické vysvetlenie, no aj tak sa toho prvotného pocitu mnohí z nás nevedia zbaviť.

Tak ako ja teraz.

Vianočný stromček z tej mikiny mal tak rezko niekde našliapnuté. Mal taký trocha frajerský úsmev a aj mi chcel niečo ukázať. Problém bol v tých slnečných okuliaroch.

Hovorí sa, že oči sú bránou do duše a ten stromček mi ju nechcel otvoriť.

Zrejme sa tam skrývalo niečo, o čom sa nemal nik dozvedieť.

A keby si ich nebodaj dal dolu, otvoril by tým Pandorinu skrinku a spolu s ňou aj zrkadlo nám všetkým.

Obávam sa, že už sme ako ľudstvo zašli až príliš ďaleko.

Že už sme tak vzájomne prepojení, všadeprítomní a tak blízki, až nás to od seba vzdialilo viac, než si vôbec uvedomujeme.

A že sme sa nevzdialili len jeden od druhého, ale že sme sa vzdialili aj od zdravého rozumu. Čo je možno ešte horšie.

Teraz už zrejme môžeme len čakať.

Čakať na to, že raz začneme stretávať ľudí, ktorí budú v rukách držať ceduľku s nápisom: VÝPREDAJ.