Založ si blog

Indický cestopis (časť 3. ) – Rishikesh

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Na moste Lakshman Jhula

Keď vo februári 1968 zavítali do indického mesta Rishikesh Beatles, mali viac-menej jasný cieľ. My sme sa na rozdiel od Beatles v Rishikeshi ocitli, tak trochu náhodou. No nakoniec nám toto „náhodné mesto“ prirástlo k srdcu oveľa viac, než by sme boli čakali. Viac než len akýsi „základný tábor“ …

 

Náš prvý dotyk s mestom Rishikesh sa začal na autobusovej stanici v Delhi. Aj vďaka chlapíkovi, ktorý sa nám nakoniec prihovoril, sme po krátkom čase nasadli do toho správneho autobusu, ktorého konečná zastávka bola našťastie rovnaká, ako tá naša. Super luxusne klimatizované Volvo, ktoré bolo akýmsi krížencom diaľkového Ikarusu vo výslužbe s pomerne opotrebovanou Karosou, nás prikrylo svojou neviditeľnou perinou. Ja som sa spánku síce podstatnú časť cesty statočne bránil, no musím sa priznať, že som občas ťahal za kratší koniec.

A bolo tomu tak aj vtedy, keď autobus náhle zabrzdil. Prebúdzam sa z mierneho polospánku a pred očami sa mi v hustom daždi objavuje autobusová stanica. Sú dve hodiny v noci, vonku sa spustil strašný lejak a my sme na chvíľu zastavili v meste Haridvar, asi hodinu cesty od Rishikeshu. Snažíme sa spojiť s našim sprievodcom, ktorý nás má vyzdvihnúť, no márne. Príchod bol naplánovaný na štvrtú hodinu nad ránom a predstava, že tam budeme s kuframi na tom daždi stáť hodinu, nás teda veľmi netešila. Táto hodinka cesty bola samozrejme jedna z tých najkratších. No keď to šofér na konečnej definitívne odstavil, pohľad vonku nám predsa len náladu trocha vylepšil. Nielenže dážď pomaly, ale iste slabol, ale za predným oknom autobusu z vonkajšej strany pobehovalo zopár Indov ukazujúcich smerom na nás dvoch.

„Potrebujete taxi?“ ozval sa jeden z nich.

“Nie, máme svoj odvoz.“

„Tak poďte aspoň do mojej reštaurácie.“

Ponúkol sa druhý a už sa aj s dobrým úmyslom chopil batožiny. Medzitým, kým som ja „dával pozor“ na zmätočnú situáciu, Jaji sa podarilo dovolať sprievodcovi. O desať minút je tu.

No aj keď sme mali trocha času, neznalosť miestnych pomerov nám radila pohostenie radšej odmietnuť. Nastala tak trocha zvláštna situácia. O tretej hodine nad ránom sme sa totiž ocitli vo vcelku zvláštnej spoločnosti niekoľkých, pre nás úplne cudzích ľudí. Všetko dianie mal pod kontrolou (zrejme) majiteľ. Stál tak strategicky pri vchode a varil čaj na hlinenej piecke. Chcel som povedať, že stál pri dverách, no toto pohostinstvo takou zbytočnosťou, ako sú dvere, jednoducho nedisponovalo. Na druhom konci v rohu bol ďalší z nočných návštevníkov, no jeho spiaca poloha hovorila za všetko. Potom sme tu boli my vedľa trojice pomerne čulých chlapíkov, ktorých pozornosť bola nasmerovaná na práve končiacu indickú telenovelu. Za oknom, teda lepšie povedané za dierou v stene, sa pomaly strácali posledné kvapky dažďa. Miestnosťou rozvoniaval masala čaj. A ja som si v tejto pomerne zvláštnej nálade prvý krát uvedomil to, že mierny strach z neznámeho a rešpekt, je cítiť na obidvoch stranách…

Náš „taxi“ nakoniec dorazil. Sprievodca Chandan a šofér Uncle G sa mali na nasledujúci týždeň stať neodmysliteľnou súčasťou nášho minitreku. Neviem, čím to bolo, no táto spoločnosť nám zrazu kdesi tam v ďalekej Indii na jednej upršanej stanici v meste Rishikesh, niečo po tretej hodine nadránom, vniesla do duší kúsok bezpečia.

Na druhý deň ráno nás ako prvý privítal šum Gangy. No a keď sme vyšli von na terasu, ten pohľad hovoril za všetko. Z hlučného a prepchatého Delhi, sme sa zrazu ocitli v náruči mesta, ktoré si nás hneď získalo.

Keďže nás pred tým, než sa skutočne vyberieme do ulíc Rishikeshu, čakalo ešte zopár povinností, rozhodli sme sa dať si niečo pod zub. No neboli sme sami. O naše, ešte slovenské raňajky, som sa musel chvíľu popasovať s dotieravou opicou. Vystrašila ma dokonca až tak, že som svoje útočisko našiel v útrobách našej izby. No otriasol som sa. A z toho „boja“ som nakoniec vzišiel ako víťaz. Aj toto bol jeden z prvých dotykov, ktorým ma obdarilo toto mesto.

Dúšok ranného čajíku sme si už dopriali v trojici. Sprievodca Chandan nás pozval do jednej z miestnych reštaurácii, kde sme boli zoznámení nielen s prostredím, ale aj tým, čo nás v nasledujúcich dňoch čaká. Pod svoje krídla si nás tak definitívne prichýlila miestna cestovka a my sme boli celkom radi, že sa po pár dňoch, ktoré boli vyslovene v našej réžii, máme na koho obrátiť. Táto skutočnosť nám tak do duši priniesla určitú formu pohody a v mnohých veciach aj odvahu. No a čo sa týka odvahy, tak tú sme si mali možnosť hneď aj vyskúšať.

V Indii sme mali v pláne stráviť tridsaťpäť dní, no a keďže indické rupie (indická mena) sa dajú zameniť iba v Indii, bolo túto skutočnosť treba vyriešiť čo najskôr. S cestovkou, ktorá nám zabezpečovala náš pobyt v horách, sme boli vopred dohodnutí, že nám s tým pomôžu. No keď sme si to po príjemnej debate namierili do obchodu so šperkami, bol som trocha zaskočený. Chandan hovoril o zmenárni, no namiesto toho sme sa ocitli, v mne nie príliš príjemnom prostredí, v spoločnosti troch vážne tváriacich sa Indov. Tí chlapi boli ako synonymum veksláka. Mali veľké kožené bundy, pod nimi ľadvinky, na prstoch zástup prsteňov a v tvárach výraz, ktorému by som sa u nás doma radšej z ďaleka vyhol. Jeden z nich si nás hneď usadil a chopil sa slova. Keď vysvitlo, že o ich „klenoty“ nemáme záujem, zaznelo známe „no problem“ a šlo sa na vec.

„Budete platiť v dolároch či v eurách?“

„V eurách, no chceme dosť veľa, budete mať toľko?“ snažili sme sa situáciu trocha odľahčiť a do vážnych tvárí vniesť trocha pohody.

„Koľko?“ ozval sa ten druhý.

„Za tritisíc eur.“

„No problem“ Pousmiali sa. A jeden z nich spod pultu vytiahol škatuľku od topánok, kde boli v gumičkách zovreté päťstovky indických rupii.

V miestnej „zmenárni“ práve vrcholila atmosféra ako z gangsterského filmu. Až dovtedy, kým si jeden z tých „ľadvinkárov“ nezačal eurá, ktoré dostal, prezerať. Vážna tvár Inda pri pohľade na lampou nasvietené stoeurovky súhlasne pokyvkávala, no a zo mňa spôsob, ktorým kontrola peňazí prebiehala, pomaly, ale iste zmýval aj posledné zvyšky neistoty a strachu. Doteraz neviem, čím to bolo, no jedno viem isto. Toto bol jeden z mnohých druhov skúsenosti, ktoré nás do ďalších dní a týždňov veľmi pozitívne nielen vyškolili, ale aj naladili.

Pomerne svojskú „zmenáreň“ opúšťame aj so zážitkom, na ktorý sa len tak nezabúda. Následne sa nechávame unášať uličkami mesta, až sa po chvíli ocitneme pred slávnym a dnes už aj legendárnym mostom Lakshman Jhula. Ten sa pre nás stáva akousi „našou bránou“ do Rishikeshu, ktorou prejdeme ešte nespočetne veľa krát. Na Rishikesh sme sa totiž nijako nepripravovali. Nemali sme plán toho, čo chceme vidieť, či zažiť. Žiadna yoga. Žiadna meditácia, ktorá by sa len na niečo hrala. Žiaden zoznam pamiatok s otváracími hodinami. Žiaden sprievodca, ktorý vás zavalí množstvom informácií, až sa vám z toho hlava zatočí. Do mesta jogínov a hipisákov sme vkročili bez očakávaní, no s tou najsilnejšou výbavou. S otvoreným srdcom … Bezcieľne potulovanie nás zaviedlo až k posvätnej Gange. Nevynechali sme návštevu všadeprítomných obchodíkov so všetkým možným. Nakukli sme aj k miestnemu šamanovi a vôňou indickej kuchyne sa nechali „pozvať“ na obed aj večeru. Pri západe slnka sa na brehu Gangy konala hinduistická slávnosť. Zrejme to tak zariadil osud. A tak sme pozvánku Chandana, ako aj svoju zvedavosť, nemohli ignorovať, ba práve naopak.

Tento program bol skvelým záverom zoznámenia sa s mestom. Mestom, ktoré bolo nielen zmesou všadeprítomných túlajúcich sa psov, potácajúcich sa lenivých kráv, skútrov, džípov, tuk-tukov, či iných ťažko identifikovateľných dopravných prostriedkov, ale predovšetkým mestom ľudí mnohých národov odetých do šiat pohody, bezstarostnosti, nefalšovaných a úprimných úsmevov …

 

img_8624_resize

Na brehu Gangy, v pozadí most Lakshman Jhula

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

V uličkách Rishikeshu

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Posvätná krava

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Jaja a indické deti na brehu Gangy

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Pohodička na moste Lakshman Jhula

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Rishikesh – západ slnka

 

 

 

 

Indický cestopis (časť 17. ) – Vtipné postrehy . . .

22.02.2017

Himaláje sú ako Tatry, len trochu iné. Rastú tu listnaté stromy vo výške 2600 m.n.m. Aj v zime. Kosodrevinu tu nemajú. Len v Indii môžete vidieť zasnežený mandarinkový strom. Aj citrónovník. viac »

Indický cestopis (časť 16. ) – Allepey, Varkala , Kovalam . . .

19.02.2017

[caption id="attachment_570" align="alignleft" width="438"] pláž v mestečku Kovalam[/caption] Mali sme svoju zátoku a maják nad ňou. Mali sme svoje obľúbené miesto „pri krabovi“, aj cestičku, viac »

Indický cestopis (časť 15. ) – Munnar

17.02.2017

Aj keď nás Kerala privítala prístavným mestom Kochin či vodopádmi Athirappilly my sme svoje kotvy vyhodili predsa len niekde inde. Na pár dní nás totiž prichýlilo srdce keralských hôr obkolesené viac »

londyn, utok kyselinou, zatknutie

V súvislosti s 'kyselinovým' incidentom v Londýne zatkli 15-ročného chlapca

24.09.2017 13:31

V nákupnom stredisku Westfield v Stratforde na východe Londýna zasiahla chemikália niekoľko ľudí.

obchod, potraviny, nákup, jedlo

SaS sa nezmierila so zavretím obchodov počas sviatkov

24.09.2017 12:52

Novela Zákonníka práce, podľa ktorej sú počas 16 sviatočných dní zatvorené obchody nebolo šťastným riešením, tvrdí poslankyňa SaS.

Manažér, libra, profesia

Agentúra Moody's zhoršila Britom rating. Pre brexit a verejné financie

24.09.2017 12:22

Moody's očakáva, že rozpočtové deficity Veľkej Británie sa zvýšia v dôsledku politických a sociálnych tlakov a brexit zmenšuje ekonomickú silu krajiny.

Gabriela Uhliarová, lekarka

Handlovú straší nepríjemná nákaza

24.09.2017 12:00

Mykotická nákaza sa rozšírila natoľko, že miestna nemocnica upozorňuje občanov, aby sa čím skôr prišli dať odborne vyšetriť.

Erik Varchol

o spoločenskom dianí a živote okolo nás . . .

Štatistiky blogu

Počet článkov: 91
Celková čítanosť: 141082x
Priemerná čítanosť článkov: 1550x

Autor blogu

Kategórie