erikvarchol

Všetko to začalo jedným vynálezom. Akýmsi výdobytkom pravekého človeka, ktorému jeho vynaliezavosť a šikovnosť mala umožniť komfortnejší spôsob života.

Ako je to už zvykom so začiatkom čohosi nového, zaniká to predošlé. No pokiaľ by šlo len o zánik dovtedajšej deľbe práce a následný vznik novej, ľudstvo by mohlo kráčať pokojne ďalej, v ústrety novým časom s vynálezom, ktorý pomáha no neškodí. Okrem iného sa však stalo aj to, čo dalo ľudstvu a jeho vývoju úplne iný ráz.

Končí sa obdobie matriarchátu –  obdobie, kedy si boli všetci ľudia rovní, ako „bratia a sestry“ rešpektovanej a uznávanej „Matky Zeme“ . . . Namiesto toho sa vlády ujíma Muž. Jedinec, ktorý dokáže tiež ako „Matka Zem“ pretvárať prostredie a tvoriť nové vynálezy, ktoré uľahčujú spôsob života. Človek začína tvoriť zákony . . . Počas posledných niekoľko tisíc rokov až do obdobia moderných dejín bol každý nový vedecký objav skôr oslavovaný ako čosi, čo bude človeku v jeho živote výlučne nápomocné. Honba za stále novými a novými technickými objavmi, sa po veľkej priemyselnej revolúcii niekoľkokrát znásobila a za posledných päťdesiat rokov nabrala rýchlosť nevídaných rozmerov . . . Človeku sa tak jeho pomyselná vláda nad svojím „domovom“ vymkla z rúk. V zúfalstve a strachu z toho čo mu hrozí, sa päť minút po dvanástej púšťa do boja s veternými mlynmi, ktoré paradoxne riadi on sám . . .

Cez víkend sme sa opäť raz stali svedkami jedného takého „malého výkriku do tmy“. Celosvetovej akcie „Hodina Zeme“. „Moderný boj“ za ochranu životného prostredia síce púta svojou nenásilnou „činnosťou“ čoraz viac a viac ľudí, no o jej úprimnosti možno viac než len pochybovať. Je to“ milá“ skutočnosť ako zrazu desiatkam miliónom ľudí začne na jednu hodinu na Zemi záležať. Je však lajknutý status či alibistická chvíľka „tmy“ dostatočným mečom proti človeku, ktorý je vyzbrojený všetkými technickými výdobytkami modernej doby? Alebo je nám to v podstate jedno?

Ľahkovážnosť s akou dnešný človek pristupuje k svojmu životnému prostrediu, je v modernej dobe čosi, čo je už aj ťažko pojmovo uchopiteľné. Všetko akoby mal vyriešiť ďalší najnovší vedecký objav, gesto typu „hodina zeme“, či v tom najhoršom prípade lajknutý fejsbukovský status. Nádej ľudstva na vymanenie sa z pasce, ktorú na seba ušil sám človek sa tak stráca rovnako ako popiskovanie si Klausa Meineho (spevák Scorpions) v piesni Wind of change . . .

Keď 21.júla 1969 vkročil Neil Armstrong, ako prvý človek na mesiac vyslovil vetu:  „Je to malý krok pre človeka ale veľký krok pre ľudstvo.“

V širšej súvislosti sa to dá chápať aj ako akási „oslava“ technických vynálezov, ktoré za niekoľko tisícročí ľudskej existencie dokázali dostať človeka z jaskyne až na mesiac.

Že sú vynálezy modernej doby veľkým krokom, v tom mal Neil Armstrong pravdu. V čom sa však človek hlboko mýli je smer, ktorým sa ľudstvo „vďaka“ nim uberá . . .