Keď nás včera poobede náš šofér vysadil pred hotelom, mali sme zmiešané pocity. Naším útočiskom na nasledujúce dva dni sa totiž stalo miesto len pár krokov od známeho Jodhpurskeho Sardar Marketu. Najväčší a najznámejší miestny trh s pôsobivou dominantou Clock Tower, je totiž zmesou všetkého indického, čo vám po viac ako dvoch týždňoch strávených v tejto krajine, začne tak trocha liezť na nervy …
Jodhpur známy aj pod názvom Modré mesto sa však nedal zahanbiť. Sympatický prívlastok dostalo mesto vďaka staromestským domom zlatníkov zafarbených na modro. Dávny zvyk natierať mestské budovy modrou indigovou farbou na ochranu proti bielym mravcom sa časom rozšíril natoľko, že si ho obľúbili nielen miestni obchodníci, ale aj tunajší obyvatelia. Táto tradícia tak celkom nevedomky vniesla mestu Jodhpur prívlastok modré. Tieto indigové domčeky, ktoré sú sústredené predovšetkým v historickom starom meste s pôsobivou atmosférou sú popretkávané sympatickými uličkami, nad ktorými hrdo stojí dominanta mesta Mehrangarh Fort. Podobne ako v 15.storočí stála na počiatku zrodu mesta Jodhpur, bola dnes tiež na počiatku, našej prehliadky Modrého mesta.
Známy britský spisovateľ a autor Knihy džunglí Rudyard Kipling nazval túto pevnosť dielom obrov. Svojou veľkosťou, obrovskými rozmermi, či len jednoducho tým ako sa týči na nedobytnom skalnom brale z nej robí jednu z najväčších pevností v celej Indi. Miesto si pre túto gigantickú stavbu vybral sám panovník Rao Jodha no jeho kroky boli výlučne pragmatické . Šlo nielen o vojensko-strategické prednosti tohoto miesta, ale hlavne pre pitnú vodu, ktorá mala svoj prameň v neďalekej blízkosti. Legenda však hovorí, že sa takýto úmysel nepáčil hinduistickému svätcovi, ktorý žil neďaleko prameňa. Táto zlosť prepadla svätého muža natoľko, že na mesto a okolitú krajinu uvalil kliatbu . Predpovedal, že mesto Jodhpur postihne každé tri roky obrovské sucho, no a tá kliatba sa dodnes napĺňa …
Toto je legenda, ktorú môžeme len potvrdiť, pretože po výstupe na jednu z terás pevnosti sa nám (až na malú výnimku) naskytol pohľad dosť nehostinnej a spustnutej časti Thárskej púšte. No o to viac bolo pre nás prekvapením to, čo drsné hradby strašidelnej pevnosti ukrývali vo svojom vnútri. Sedemnásť generácii panovníkov dokázali vo vnútri tejto pevnosti vybudovať jedny z najkrajších nádvorí, palácov, či sál aké sme mali na našich cestách po Indii možnosť vidieť. Zlatým klincom v Mehrangarh Fort, bol Phool Mahal (Kvetinový palác). Zlato, zrkadla, farebné vitrážove okná a majstrovstvo jeho staviteľov dali impozantnému palácu pečať jedinečnosti. Aj keď tento zlatý klinec v Mehrangarh Fort bol skutočne zo zlata, pre nás sa to najväčšie zlato nachádzalo na skok od pevnosti. Bolo ním mauzóleum Jaswan Thada, postavené v roku 1899 ako pamiatka na panovníka Maharaja Jaswant Singh II. Táto nádherná stavba upúta už z diaľky. Celý komplex niekoľkých hrobiek je skôr akousi zelenou oázou plnou paliem, citrusov, rôznych kvetov či jazierka, s ktorým sa umne snúbi niekoľko mramorových stavieb. Očarili natoľko, že sme sa nimi nechali uniesť. Vtiahli nás do svojho náručia a čím ďalej sme sa prechádzali jej zákutiami tým viac sa nám nechcelo odísť. No na našom sprievodcovi bolo vidieť, že sa s týmto našim nadšením, nie a nie stotožniť…
Našu pomerne krátku prechádzku po pamätihodnostiach mesta sme ukončili veľmi príjemným posedením v sídle Jodhpurskeho maharádžu v Umaid Bhawan Palace. Mierne rozčarovanie z pomerne rýchlej prehliadky druhého najväčšieho mesta štátu Rajastan, či z guida pomerne skúpeho na slovo, z nás však opadlo veľmi rýchle. Prvýkrát sme mali pomerne veľa času aj na „prehliadku“ výlučne vo vlastnej réžii.
Jedna z vecí, ktoré sme si na Indii zaľúbili bolo jedlo. No a zvlášť vtedy ak sa podávalo na strechách domov či reštaurácii (čo je v Indii dosť častým javom). Vtedy tento náš doslova zážitok nadobudol ďalší rozmer. No a ten dnešný (aj vďaka výhľadu) stál skutočne za to. Rozhodnutie kam nakoniec na túto našu „zážitkovú atrakciu“ zakotvíme prišlo takmer hneď. Rušné uličky v okolí Sardar Marketu nás príliš neoslovili, a tak sme si to namierili rovno k tým rozprávkovým modrým domčekom. Obed dopadol opäť na výbornú čo umocňoval aj krásny až gýčový výhľad na Mehrangarh Fort. Týmto ukážkovým výhľadom sme sa naposledy rozlúčili s nezabudnuteľnou dominantou Jodhpuru a pobrali sa do náručia jeho starého mesta. Kolorit úzkych modrých uličiek ponúkal pastvu pre oči aj objektív fotoaparátu. Skupinka indických seniorov v tureckom sede ako na ulici mastia karty. Chlapík, ktorý si na verande svojho domu žehlí, nástrojom, ktoré je u nás vidieť už iba v múzeu. Zaujímavé zákutia historických domov. Všade pobehujúce psy, mačky či sem tam nejaká ta krava. Alebo neodmysliteľná nádherná súčasť Indie, deti. Najprv sme si fotili my ich, potom pre zmenu oni nás, potom my s nimi aj oni s nami. Skrátka ako si tak kráčame, v spleti modrých kamenných stavieb, vždy sa k nám niekto pridá. Z tých krásnych detí s veľkými hnedými očami zaujme veľa, no mňa tam v Jodhpurskych uličkách očaril zvlášť jeden s tak typickou indickou náturou.
„Hello. Ako sa voláš? prihovoril sa mi asi desaťročný chalan.
„Hello, ja som Erik a ty?“
„Ja som Gíta. Z ktorej krajiny pochádzaš?“ opýtalo sa zvedavé chlapča.
„Moja krajina je veľmi malá, asi to nebudeš poznať,“ pousmial som sa.
„Ja sa rád učím o iných krajinách,“ odvetili zvedavé oči.
„Slovensko.To je taká malá krajina v strede Európy. Poznáš?“
„Viem,“ usmial sa Gíta a spustil.
„To poznám, je to tam ako Maďarsko, Rakúsko, Poľsko a Česko.“
Priznám sa toto som nečakal. Občas sa stalo, že si ľudia spomenuli na Československo, iní si nás (keď nás počuli zhovárať sa) mýlili s rusmi, no tak podrobný opis, sme zažili iba raz, keď sme stretli inda, ktorý roky pracoval v Bratislave.
Zaujal ma tento chalan a tak sme v debate pokračovali, až prišla ďalšia vec, ktorú som nečakal.
„A aké je tvoje hobby?“ pýta sa.
„Mám rád hudbu, aj hrám na gitaru a klavír, rád chodím po horách a cestujem. A čo ty a tvoje hobby?“
„Ja rád zbieram mince .“ Odvetil Gíta a jeho pohľad hovoril všetko ostatné . . .
Pousmial som sa, spomenul si na to čo nám povedal guide v Jaipure a celé to rozčarovanie nechal rozplynúť v uličkách mesta…
No a v tých uličkách sme sa až do večera rozplývali aj my. Najprv nás pozvali na príjemný obed. Potom sa nám trocha popredvádzali. Nechali sme sa nimi uniesť a znova nájsť, aby sa nakoniec s nami rozlúčili. Modrému mestu sme tak vďační, zato, že nám odkrylo ďalšiu z mnohých tvári Indie.
Rodinka na skútry 🙂
Clock Tower
Miestny obuvník
Jaswan Thada
Mehrangarh Fort
Partička kariet 🙂
Celá debata | RSS tejto debaty