Keď sa ma pred štyrmi rokmi jedno dievča pýtalo na môj cestovateľský sen, povedal som India. Ona sa pousmiala a povedala to isté. „Tak tam pôjdeme spolu“ – zhodol som sa na tom s človekom, ktorého som videl pár minút. Dnes po štyroch rokoch nosí tá žena môj prsteň. A ja ju držím za ruku, rozhodnutý splniť si jeden zo svojich veľkých snov …
Bolo to presne pred dvoma rokmi, keď sme si takto v sobotu okolo obeda kráčali prázdnym Starý mestom. Vonku bolo síce iba pár stupňov nad nulou, no nám hoci iba v letných šatách a so slamenými klobúkmi na hlave zima akosi nebola. Hrial nás totiž nielen pocit z toho, že sme opäť doma, ale aj pocit zo zážitkov, ktoré sme si vo svojich srdciach priniesli.
Hovorí sa, že sen je ako rieka. A že tá dosiahne svoj cieľ až vtedy, keď sa vleje do mora. Táto stará múdrosť platila aj na nás, a to doslova. No predtým, než sa aj náš spoločný sen stretol zoči-voči „indickému“ moru, prešiel si svoju niekoľko týždňovú cestu. Na našu cestovateľskú dovolenku sme mali tridsaťpäť dní, ktoré bolo treba namixovať tým správnym spôsobom. Určite sme vedeli, že chceme ísť do hôr. Obaja hory milujeme a byť v jednej z krajín, do ktorých zasahujú Himaláje a nedotknúť sa ich, by bolo pre nás obrovským hriechom. Nakoniec aj kvôli počasiu, ktoré v danej oblasti v polovici decembra vládne, padlo rozhodnutie na východnú časť v okolí mestečka Ukhimath. Chceli sme tiež vidieť a zažiť indické mestá a všetko, čo k ním patrí. Zlatý chrám v Amritsare, romantický Taj Mahal v Agre, či niekoľko ďalších nezabudnuteľných miest nachádzajúcich sa predovšetkým v štáte Rajastan. No a samozrejme, že sme si nemohli odpustiť more, ktoré máme tak radi. A nielen more ako také, ale aj tropickú klímu, prírodu či mestá a ľudí, ktorí dávajú na juhu Indie v štáte Kerala svojej veľkej krajine opäť jednu z mnohých tvárí.
Dnes už vieme, že to vyšlo. Že to, od čoho nás veľa známych aj neznámych odhováralo (pomerne nabitý program), nakoniec vypálilo v neuveriteľnú a až nečakanú pestrosť. Za päť týždňov sme toho zažili viac, než dosť a ocitli sa v štyroch ročných obdobiach so všetkým, čo k ním patrí. No a ten pocit nás hrial aj vtedy, vtedy keď sme z Nív kráčali smerom domov. Vôbec nám nevadilo, že úplne naľahko, keďže všetka batožina ostala visieť niekde na letisku v Dubaji. Akosi sme vedeli, že to bude OK.
No a tak isto som bol presvedčený ešte aj o jednej maličkosti. Počas našich ciest sme si totiž čas spríjemňovali zápiskami, no a keď som ich otvoril pár dní pred odletom domov, niekde na pláži v mestečku Varkala, zhostila sa ma myšlienka, ktorá pred časom nadobudla svoju definitívnu podobu.
Nasledujúcich pár týždňov vás tak pozývam do Indie …
Celá debata | RSS tejto debaty