erikvarchol

Deoria Tal

Mám rád leto. Pre jeho dlhé dni, vôňu lúky, teplú vodu v jazerách, či pre morské vlny, ktoré si vždy tak rád doprajem.

Mám rád jeseň. Pre neskutočné množstvo nádherných farieb, ktorými vymaľuje naše okolie. Pre krásne počasie na horách. Pre ten zvuk šuštiaceho lístia pod nohami.

Mám rád aj jar. Pre jej neopakovateľnú vôňu. Pre nádherné zobúdzanie sa prírody, rozkvitajúce stromy, pre lúky plné nových kvetov. Pre pocit, že vždy sa dá začať, odznova.

Priznám sa, že zimu veľmi nemusím. A okrem tých pár dní na horách či na lyžiach, by som zimu ako ročné obdobie ku šťastiu vôbec nepotreboval.  A prečo je tomu tak? Je mi vždy zima, no a keď sa naobliekam, tak pre zmenu zas nepohodlne teplo. Vybrať sa niekam von znamená naobliekať sa, ako sa hovorí, od hlavy až po päty. Tých niekoľko vrstiev zaklincovať tou veľkou nemotornou bundou a k tomu čiapka, šál a rukavice. Keď som niekde von, tak je to ešte (v rámci možnosti) znesiteľné. Horšie, ak sa ocitnem niekde, kde to všetko treba pre zmenu zo seba zhodiť. Nejaká tá návšteva, reštaurácia či kaviareň je ešte v poriadku, tam sa to aspoň ako tak dá niekam zložiť. Horšie je to, keď som nútený stráviť dlhší čas v nejakom obchodnom centre. Potom sa už aj tak dosť znechutený z prostredia, ponevieram pomedzi všetkých tých ľudí ako taký dobre obvešaný vešiak a opätovný pobyt na tej zime za oknami je pre mňa zrazu vykúpením . . .

Minulú zimu sa mi pošťastilo splniť si jeden zo svojich cestovateľských snov a strávil som 5 týždňov v Indii. Bolo to v čase december/január a ja som bol rád. Tešil som sa, že ako sa hovorí „vytriem zime kocúra“ a jej veľkej časti sa pre túto sezónu vyhnem.

No nakoniec si ma moja „milovaná zima“ našla aj v tropickej Indii. Aj keď sa náš miniktrek pod úpätím Himaláji mal niesť v príjemnom jesennom počasí, už v „základnom tábore“ v mestečku Ukhimath nám bolo jasné, že tomu tak nebude. Na náš cieľ sme nakoniec, pre príliš veľa snehu, nesiahli. Spočiatku som bol trocha sklamaný, no krásna príroda, ešte príjemnejšia spoločnosť, či aj napriek snehu  pomerne teplo boli skutočnosti, ktoré dokázali ten smútok razom rozohnať. Pri jazere Deoria Tal sa vo mne ozvalo čosi detské a ja som si voľnú chvíľu spríjemnil stavaním snehuliaka. Pridal sa aj Tobo. „To je Lord Šiva. Šiva.“ Usmieval sa Tobo, zatiaľ čo som sa ja pokúšal vniesť pomerne veľkým guliam snehu dušu snehuliaka. Nakoniec sa nám to podarilo. Tobo už prišiel na to, že z tej kopy snehu už žiadny Šiva nebude, a že snehuliak môže narásť do takej veľkosti, akú mu dopraje ľudská predstavivosť . . .

„Naša India“ bola pestrá. A ja som si za pár týždňov užil všetky tie ročné obdobia aj so zlatým klincom na záver . . . Zima v nich samozrejme nemohla chýbať, no akoby zázrakom, presne taká, akú ju mám rád . . . Niekedy sa nám ľuďom zdá, akoby za nás rozhodoval niekto iný. Niektorí tomu hovoria osud. No koniec koncov je to iba uhol pohľadu, momentálna naladenosť a otvorené srdce, ktoré dokážu z ináč nepríjemných všedných dní urobiť tie nezabudnuteľné . . .