erikvarchol

Keď som pred pár dňami vošiel do zubnej ambulancie, mladá pani zubárka ma okrem pozdravu privítala aj otázkou:

„Ako sa máte?“

Keďže som typ človeka, ktorý neberie slová na ľahkú váhu, od človeka, s ktorým sa vidíme prvýkrát, ma to trochu zaskočilo. Aj preto som odpovedal takou všeobecnou, nič nehovoriacou pravdou:

„Dobre.“

„Keď dobre, tak je dobre,“ odpovedala s úsmevom.

Nastalo chvíľkové ticho, v ktorom som sa však rozhodol pokračovať ďalej. Zrejme ma presvedčilo jej tetovanie a náušnice, ktorých mala viac ako celá kapela Bon Jovi v časoch najväčšej slávy. A to preto, že toto spojenie okolo nej vytváralo akýsi zvláštny druh aury.

Začal som klasicky, ako sa na takú „otváračku“ patrí. Prebrali sme počasie, koniec leta, začiatok školského roka, deti a tak.

Medzitým si ma usadila do kresla, že si mám teraz porelaxovať a odporučila mi dívať sa na obrazovku, kde „beží“ podmorský svet.

Zaujalo ma to a všetko by bolo v poriadku až na jeden háčik.

Ako má každá minca dve strany, aj ten svet pod vodou vie byť dvojaký. No a ja som v tom momente „schytal“ práve tú odvrátenú stranu.

Díval som sa na útroby akejsi stroskotanej lode s nie príliš dobrou viditeľnosťou, v ktorej kamera prechádzala po rozpadnutých kajutách, akoby v nich niečo hľadala.

Už chýbala len napínavá hudba zo Spielbergovho filmu Čeľuste a k tomu krvilačný žralok, ktorý sa na mňa vrhne a zožerie ma…

Hovorím pani zubárke, že neviem, či pri tomto obraze budem vedieť relaxovať.

No táto moja veta zrazu zapôsobila ako nejaké zaklínadlo.

Nastal prestrih a hneď nato som sa ocitol v koralovom mori, kde plávali nádherné veľké korytnačky a kde som v húfe desiatok krásne pestrofarebných rýb zazrel aj nerozlučnú dvojicu Nema a Dory.

Viac slov už nebolo treba.

Poznáme to všetci. Či už sme prijímatelia, alebo tvorcovia takýchto otázok.

Stretnete sa so starým spolužiakom, ktorého ste roky nevideli, a on vás hneď odzbrojí otázkou:

„Čo máš nové?“

No vieš čo… Za posledných asi desať rokov dokopy nič.

A debata tým naskočí na vlnu, na ktorej je odsúdená viesť sa ďalej.

Alebo stretnete „suseda“ z domu oproti, s ktorým sa vidíte denne, až raz dostane potrebu sa ozvať a vybalí na vás:

„No čo, ako?“
„Dá sa?“

Dá. Čoby sa nedalo.

A buď si pokračujeme každý svojou cestou, alebo, ak je čas, posťažujeme sa. Prehodíme pár viet o počasí, práci či rodine, aby sme sa potom s dobrým pocitom pobrali ďalej.

Rozumiem tomu, že rozhovor treba nejako začať. A že začiatky sú tie najťažšie, čo je múdrosť tak stará ako ľudstvo samo.

No otázka „Ako sa máš?“ vie mať dve tváre.

Vie byť kľúčom k dverám, ktoré otvárajú obyčajný rozhovor.

No a na druhej strane môže byť aj kľúčom od dverí, ktoré vedú k najtajnejším zákutiam ľudskej duše.

Pomerne banálne znejúca otázka tak môže v konečnom dôsledku otvárať dva úplne odlišné svety. Svet stroskotanej lode na dne mora, v ktorom už dávno vyhasol život, a z ktorého chceme čo najskôr odísť. Alebo svet korálov, svet plný radosti, farieb, túžob a života.