erikvarchol

vytvorené AI

Chucka Norrisa som prvýkrát zaregistroval niekedy na základnej škole, v časoch, keď k nám vtrhla americká seriálová produkcia typu Knight Rider, Beverly Hills 90210 či Baywatch.

Hlavný hrdina seriálu Walker, Texas Ranger však na mňa už od začiatku pôsobil trocha úsmevne. Nie príliš sympatický chlapík s čudným zostrihom, ktorý naháňa zloduchov niekde v „texaskej prérii“ na veľkom americkom aute s kovbojským klobúkom na hlave. Predsa len som už nejakých tých „hrdinov“, ktorí zachraňujú svet, mal trocha okukaných, a tak u mňa Chuck Norris ako jeden z ďalších jednoducho neobstál. Zapadol spolu s ďalšími artefaktmi deväťdesiatych rokov prachom a pre mňa odišiel do zabudnutia.

Ako však hovorí jeden z vtipov, „Chuck Norris nikdy nespí, on čaká“, a tak si počkal aj na mňa. O niekoľko rokov neskôr mi opäť skrížil cestu…

V čase, keď som bol študentom vysokej školy, sa začali o ňom internetom šíriť vtipy. Vtipy o Chuckovej bezhraničnej sile, šikovnosti, nebojácnosti a genialite, ktorá nemá obdobu. Aj keď väčšina z nich bola opäť na úrovni seriálového hrdinu, našli sa aj také, ktoré mi dokázali nejaký čas vyčariť úsmev na tvári. To, ako dokázal preparkovať Veľký voz, prestrihnúť kábel od Wi-Fi či napočítať do nekonečna trikrát, už v sebe nieslo istú dávku humoru, ktorú som ako-tak dokázal akceptovať. Boli z kategórie „je to tak zlé, až je to dobré“.

Píše sa rok 2026. Svet ovládli technológie, AI sa pomaly, ale isto chystá prevziať moc nad nami, no a v mojom svete sa opäť objavil niekdajší hrdina z Texasu. Hovorí sa, že Chuck Norris večer nezhasína svetlo, ale zapína tmu. No a z tej pomyselnej tmy ku mne opäť, po rokoch, pristúpil.

Pred pár dňami prišiel môj deväťročný syn zo školy domov s tým, že mu spolužiak hovoril vtipy o nejakom chlapíkovi. Mal to byť nejaký hrdina, ktorý pácha dobro, no všetkým je tak trocha na posmech. Nepotreboval som veľa rozmýšľať, o koho išlo, no trocha som spozornel.

Generácia Alfa predsa nemôže vedieť, kto bol Chuck Norris. A pre jeho dobro ani nemôžu vedieť, ako vyzeral. Veď chlapíka v rifľovej bunde s veľkou nevkusnou sponou na opasku a falošne drsným pohľadom by dnes asi nikto z nich nebral vážne. Bol by fakt už len na smiech, čo v tomto prípade bola aj pravda.

Pravdou však je aj to, že sa u nás doma na chvíľu zabýval a posledné dni sa nesú okrem iného aj v znamení Chucka Norrisa. Neviem, ako dlho sa u nás zdrží a kedy v budúcnosti ešte vstúpi do môjho života, no jedno mu musím uznať. A to to, čo by som naňho nikdy nepovedal.

V umení, literatúre, filme či hudbe často to, čo je skutočne dobré, preverí až čas. Najlepšie sa to dá poznať pri obyčajných pesničkách, ktorými nás dennodenne kŕmia rádiá. Niektoré zaznejú vo svojej dobe a potom zmiznú, iné sú tu s nami už desaťročia a dokážu osloviť každú ďalšiu generáciu.

Vyzerá to tak, že Chuck Norris ašpiruje na to, aby sa vtipy o ňom stali evergreenom…

A pre nás, ktorí sme sa naňho kedysi pozerali s nie príliš lichotivým úsmevom, môže byť akýmsi mementom aj v realite všedných dní. Tým, že nás život často privedie k situáciám a k ľuďom, ktorých si hneď vyhodnotíme a zaradíme na základe prvého dojmu, bez toho, aby sme im vôbec dali šancu. Šancu a čas, aby sme mohli spoločne dôjsť na koniec tmavého tunela, lebo ako sa hovorí, „na konci každého tunela je svetlo“, svetlo pravdy.

A nemusí to byť Chuck Norris s baterkou…