erikvarchol

Keď na poludnie 29. mája 1953 Edmund Hillary a sherpa Tenzing Norgay vystúpili na vrchol Everestu, posunuli hranice ľudských možností opäť o čosi vyššie. Človek tým potvrdil to, že obyčajná ľudská túžba, odhodlanie a dôvera vo svoje schopnosti dokáže naozaj veľa. Tak, ako má každá cesta svoj cieľ, má aj svoj začiatok, akýsi bod či miesto, odkiaľ treba začať. Hillary s Norgayom mali tiež takýto svoj bod, tzv. základný tábor odkiaľ vyrazili až k vrcholu. No a ten? Ten sa nachádzal na takmer rovnakom mieste ako dnešný Everest Basecamp, na ľadovci Khumbu neďaleko známeho „ľadopádu“. Z Everest Basecamp sa časom stalo veľmi obľúbené miesto himalájskych trekov, ktoré sme mali v pláne navštíviť aj my.

Z Dingboche vyrážame v ranných hodinách, v čase, keď ešte slnko nie je dostatočne vysoko nato, aby nás aspoň trocha zohrialo. Páperová bunda, hrubá čiapka a rukavice sú už samozrejmou výbavou, bez ktorej sa v nasledujúcich dňoch nepohneme.

Cieľom ďalšieho dňa bolo dostať sa do malej osady Lobuche 4940 m.n.m, ktorá má byť na ďalší deň našim východiskovým bodom pre výstup do Everest Basecamp.

Po krátkom výstupe do sedla nad dedinkou Dingboche sa pred nami otvorila obrovská mierne stúpajúca „planina“. Tú hlavne z tej ľavej strany „strážili“ snehom posiate štíty, ktoré nám robili spoločnosť až do našej obednej zastávky, maličkej dedinke Thukla.

Tu sme zakotvili na teraske miestnej reštaurácie a pokúsili sa užiť si pri obede nádherné okolie, čo je niekedy v týchto výškach dosť obtiažne. Predstava síce môže byť nádherná, ale realita vo výške 4620 m.n.m. je predsa len trocha iná. Čim sme vyššie, tak pribúda aj snehu, dať si dolu slnečné okuliare je už takmer nemožné, do toho mínusové teploty, ktoré nezachránia ani silné slnečné lúče a k tomu niekoľko vrstiev oblečenia, čiapka a rukavice a je zrazu po krásnom romantickom zážitku …

Tak namiesto vysedávania pri obede či poobednom čaji radšej len zaženieme hlad a poberáme sa ďalej prudkým stúpaním až k pamätníku Thukla Memorial Pass. Toto pomerne rozľahlé miesto nachádzajúce sa vo výške 4830 m.m.m. je plné kamenných pamätníkov na počesť tých, pre ktorých boli tieto hory tým posledným, čoho sa mali možnosť dotknúť…

Thukla Memorial Pass je takým typickým obrazom Himalájí, aké možno poznať z rôznych gýčovitých fotografii. Ostré slnko na pozadí azúrovo-modrej oblohy, kamene a skaly, kde tu kopy snehu či ľadu a do toho všade naťahané typické budhistické vlajky vejúce v obkolesení  snehovobielych štítov. Hovorím si, že už k tomu chýbajú len jaky, no stačilo zájsť trocha ďalej a nechýbali. Krajina sa pomaly ale iste mení, pribúda čoraz viac snehu, kde tu nejaký ľadovec a k scenérii, ktorá je pred nami sa pridala aj ikonická hora Pumori 7161 m.n.m.

Tá nás bude sprevádzať celou cestou až do dedinky Lobuche, do ktorej dorazíme ešte v pomerne dobrom čase. Čo nás prekvapí, je vyhriata izba. Je to preto, že bola otočená k slnku, takže vieme, že dlho príjemnou nebude. No ten pocit, keď prídete do tepla je na nezaplatenie a vie aspoň na chvíľu hriať nie len na tele, ale aj na duši …

Noc v Lobuche bola pre mňa tak trocha zaujímavým zážitkom. Vedel som, že zajtra nás čaká jeden z top bodov, ktoré sme mali na treku dosiahnuť, no mne sa vôbec nedalo zaspať. Svoje urobila nadmorská výška. Boli sme tesne pod hranicou 5000 m.n.m. a hoci sa unavené telo snažilo (v preplnenom spacáku) nejako uložiť, prísun kyslíka zrejme nebol dostatočný na to, aby sa tak udialo. Pri pokuse aspoň trocha, aspoň na chvíľku zadriemať, som sa vždy strhol na to, že sa nemôžem poriadne nadýchnuť. Na to, že dýchať iba nosom asi nepôjde, som prišiel hneď, no dostať sa do stavu, kedy to nejako ustojím, mi trvalo niekoľko hodín.

Nakoniec sa to podarilo nejako samo a prirodzene. Niečo po polnoci som nakoniec zaspal a zobudil sa až nad ránom do dňa, ktorý mal byť pre nás jedným z tých vrcholových…

Lobuchce opúšťame ráno a to v čase, keď sa prvé slnečné lúče vkrádajú do jeho chladných uličiek. V dobrej nálade a úsmevom na perách kráčame krok za krokom k dnešnému cieľu. Terén je spočiatku rovinatý, a tak štart do náročného dňa pôsobí spočiatku skôr ako ranná prechádzka. My však vieme, že toto nebude trvať dlho a tých pár sto výškových metrov, ktoré máme dnes prekonať, raz prídu.

Pred samotným cieľom – Everest Basecamp, je ešte Gorakshep nachádzajúci sa vo výške 5160 m.n.m. Táto dedinka je posledná možná zastávka pred základným táborom, v ktorej sa ešte  nachádza pár hotelíkov, ktoré vedia byť útočiskom nielen pre unavených turistov.

My sme sa tu cestou hore zastavili, zložiť si veci a dať niečo teplé na obed, na posilnenie. Boli sme varovaní, že nemôžeme čakať nejaký gastronomický zážitok, a že na tomto mieste to bude s jedlom fakt zlé. Ja som skôr typ človeka, ktorý berie prehnané reči skôr s rezervou, než akoby som si mal z nich robiť hneď ťažkú hlavu. No v tomto mali odporúčania a varovania pravdu…

Hovorím si, že si dám niečo, kde niet čo pokaziť, no mýlil som sa. Tu je zrejme možné naozaj všetko, a tak som energiu musel doplniť zo zásob sladkostí, ktoré sme mali ešte z domu.

Z Gorakshepu k pamätnému kameňu by to mala byť už iba cca hodinka a pol cesty. No keď sa k tomu pridá nepríjemný studený vietor, stúpajúca (už aj tak dosť vysoká) nadmorská výška, chodník vedúci mesačnou krajinou z nemalej časti pokrytej ľadom, ten časový odhad je zrazu veľmi orientačný. Čo je možno pozitívne, je to, že po nejakom čase je vidieť cieľ. Už z diaľky možno ďalekohľadom krásne pozorovať ľadopád aj dolinu ľadovca Khumbu, no a náš cieľ je nad tým ľadovcom, tam kde bolo už z diaľky vidieť malú skupinku ľudí.

Vietor nám čím ďalej, tým viac sviští okolo uší, slnko vrhá svoje ostré lúče na okolité ľadovce a my s mačkami na nohách, krok za krokom kráčame pomaly k nápisu Everest Basecamp 5364 m.

Samotné miesto nie je nejako výnimočné. Aj keď sme dorazili ku známemu kameňu, žiadne pocity eufórie či návaly šťastia som nezažíval. Skôr ma zaujímalo, čo je za tým malým kopčekom, ktorý sa nachádzal za chrbtom toho kameňa, lebo tam to už bolo o inom. Keď som sa zadíval na tú ľadovcovú dolinu, mal som všelijaké pocity. Chvíľu sa mi z pamäte vynáralo všetko to, čo som o výstupoch na Everest videl a čítal a predstavoval som si ako tam dole začínali všetky tie generácie horolezcov. Na druhej strane na mňa toto miesto pôsobilo ako vystrihnuté z nejakej polárnej oblasti, či miestami dokonca z inej planéty. Nehostinná pustatina plná skál a ľadu, ktorá je zároveň tak významným miestom. Paradoxy, o ktorých tu v horách nie je núdza…

Po nemalej chvíľke, keď sme si všetci užili toto miesto, či už spoločne pri fotení, krátkymi rozhovormi, či aj každý o samote, tak trocha sám so sebou, sa pomaly poberáme späť do Gorakshepu. Tam nás má dnes čakať noc, ktorá má byť najhoršia. Jožo so Zuzanou idú popredu, keďže chcú ešte stihnúť západ slnka na vrchole Kala Patthar 5644 m.n.m.. Spočiatku som mal v pláne sa pridať, no nakoniec som aj kvôli bolesti hlavy ostal so sestrou Dankou a Julkou a mojím cieľom, na ktorý som sa zameral, bola posteľ v hotelovej izbe.

No a tá prekvapila na celej čiare. Neviem, či to bolo za odmenu, no cez našu izbu šiel komín z piecky, ktorá sa nachádzala v jedálni. A tak miesto na prenocovanie, ktoré nám mnohí opisovali ako to úplne najhoršie, malo pre nás s Dankou úplne iný ráz …

Boli sme na treku už viac ako týždeň, už sme aj čo to vyskúšali, na miestne pomery si zvykli a aj sme toho veľa zažili. No ten najvyšší bod celého treku, prechod cez priesmyk Chola pass 5420 m.n.m. sme mali ešte stále pred sebou.