erikvarchol

Dnes si užívam čaro Vianoc, obdobie radosti, šťastia a pokoja. No a tak ako každý rok, majú posledné dni rovnaký scenár. Už od rána vymetám jeden obchod za druhým, predieram sa davom ľudí, či na parkovisku krúžim ako taký orol, ktorý striehne na svoju korisť. Ja však striehnem na voľné miesto, ktoré je v toto obdobie nedostatkovým tovarom…

Keď sa mi po nejakom čase, už podarilo uchmatnúť si jedno miestečko aj pre mňa, zbadal som čosi, čo som nečakal. Ozdobené vianočné auto. A nie nebola to žiadna záležitosť komerčného charakteru. V tom aute sedel obyčajný smrteľník, ktorému som videl na očiach, že dnes nás spájajú rovnaké cesty. To auto malo okolo robustnej značky na kapote omotané vianočné gule, vzadu niečo, čo malo pripomínať sneh a okolo okien pozdĺž strechy a kufra naťahané vianočné svetielka. Už tomu chýbala len vianočná čečina.

Rozumiem tomu, že si v toto obdobie vyzdobíme svoje príbytky, tiež to robievam, hlavne kvôli deťom, či deťom v nás. Posledné dni si však potom pripadám už ako ten lampár z knihy Malý princ. Ba dokonca, som na tom ešte horšie, keďže na rozdiel od toho lampára zažínam svetielka nielen ráno, ale aj večer a keď som doma, aj počas dňa …
Ale to auto, to sa mi zdalo už priveľa. Ako tak rokmi pozorujem ľudí mám stále viac pocit, žeby sme mali spomaliť, spomaliť a zamyslieť sa nad tým všetkým.

Pretože ak si nedáme pozor, tie svetielka nám vypália nielen z hláv, ale aj zo sŕdc a duší, to čo je na tomto období podstatné. To čím sa tak radi často oháňame, aj napriek tomu, že potom konáme úplne ináč…