erikvarchol

Hovorí sa, že ak človek skutočne niečo chce, tak sa celý vesmír spojí, aby to dosiahol. Sám seba považujem skôr za pragmatického človeka. Život, ktorý žijem a situácie, ktoré mi do cesty prináša, vyhodnocujem skôr rozumom, než aby som sa odpovedí na otázky dožadoval nejakej vyššej sily. Je však pravdou, že už viackrát v živote sa mi prihodili situácie, ktoré som musel zaradiť do kategórie „medzi nebom a zemou“.

   No a tu v horách ich bolo hneď niekoľko, ktoré v tom pozitívnom zmysle zapadli do seba najlepšie, ako sa len dalo…

Ráno sa zobúdzam na budík. Plán je jasne daný a keďže nás dnes čaká viac ako 19 km, veľa priestoru na nejaké ranné meškania tu nie je. Jožo, s ktorým som počas celého treku zdieľal spoločnú izbu, bol už dávno hore. Jemu sa akosi vždy ten večerný rituál balenia predĺžil, a tak ráno vstával ešte oveľa skôr než ja.

Keď som sa definitívne rozhodol, že tento rok už naozaj musím ísť a nielen o tom hovoriť, mal som len dve obavy. Či mi to nepokazí výšková choroba a potom druhú, ktorá sa ozvala až na pražskom letisku. Aby sa zišla partia ľudí, ktorá si, jednoducho povedané, „sadne“. Keďže som si za cestovku, ktorá ma zoberie pod svoje krídla, vybral cestovku Doroty Nvotovej, dúfal som, že partia ľudí, ktorá sa tu zíde, bude aspoň v tom základe na rovnakej vlnovej dĺžke.

Náš hlavný guide Kumar hovoril, že na výškovú chorobu netreba myslieť, že ju jednoducho treba pustiť z hlavy a bude dobre. Počúvol som, no predsa mi tu občas „blikla kontrolka“.

No a čo sa týka našej partie, prvé dva dni a tretí aklimatizačný voľný deň v Manangu boli zároveň skvelou príležitosťou na to, aby sme sa spoznali, zladili a vytvorili tak tím, ktorý tam hore vo výškach bude ťahať za jeden povraz. Myslím si, že môžem povedať, že sa nám to podarilo.

Naša výprava pozostávala z dvojíc, ktoré sme vytvorili už v Káthmandu. Ja s Jožom, Zdenka s Maťom a Peťo s Milanom. Dvojicu tvorili aj naši sprievodcovia Kumar s Davidom, ktorého sme nazvali Mr.Oxygen, a to preto, že okrem svojich vecí, niesol aj nemalú tašku s lekárskym vybavením a pomerne veľkú kyslíkovú bombu. No a samozrejme nemožno zabudnúť na trojicu nosičov-šerpov, ktorí nám niesli naše veľké batohy. S tými sme však, zrejme aj „vďaka“ kastovému systému, ktorý tu funguje, veľmi do styku neprichádzali …

Druhý deň trekovania sa niesol hneď v znamení viacerých „naj“. Mnohí ho totiž opisujú ako najkrajšiu časť treku. Čo sa týka dĺžky bol úsek medzi Uper Pissang a mestečkom Manang so svojimi devätnástimi kilometrami pre nás tým najdlhším. No a nastúpanych viac ako 850 výškových metrov pri prevýšení iba 240 metrov si z určitého pohľadu tiež držalo svoje prvenstvo. Do mestečka Manang sa vyberáme tou ťažšou, no krajšou trasou. Odmenou za to sú neopísateľné výhľady na Annapurnu II.,III, Gangapurnu či za chrbtom sa nám vynárajúci Pisang Peak. Po pomerne náročnom a prudkom stúpaní do dedinky Ghyaru 3760 m.n.m. sme z terasy miestneho chrámu opäť a zas obarený tým, čo sa slovami ani nedá opísať. O Nepále a Himalájach som čítal niekoľko kníh, pozeral veľa dokumentov a videí a videl nespočetné množstvo fotografii od tých amatérskych po vysoko profesionálne. No keď sa človek ocitne na tom mieste doslova pár kilometrov od legendárneho masívu Annapurna, zrazu je to vnímanie v úplne inom svetle. Miestami som mal pocit, že je to obrovské plátno, ktoré niekto namaľoval a za tie kopce na druhej strane rieky Marshyandgi iba tak oprel… Skrátka neskutočné.

Dedinka Ghyaru bola v dnešný deň tým najvyšším bodom. Do Manangu, ktorý leží v nadmorskej výške 3540 m.n.m., by to malo byť už len dolu kopcom. Nebol by to však Nepál, keby tomu tak nebolo, lebo vždy keď sme si mysleli, že už to hore ísť nemôže, prišla ďalšia zákruta a veruže sa mohlo… Zdenka, ktorá už absolvovala jeden trek v Nepále, by o tom teda vedela rozprávať.

Do nášho hotela Yak (najstarší hotel v meste) prichádzame už za šera. Cestou sme veruže prvé stáda jakov aj stretli, no taktiež sme narazili na skupinku hlučných Židoviek či „naše“ dve Češky.

V hoteli sme mali stráviť dve noci, a tak skutočnosť, že bol na izbe záchod európskeho typu a dokonca aj sprcha s teplou vodou, bola ako za odmenu. S Jožom sme ešte k tomu vychytali izbu na najvyššom poschodí, odkiaľ bolo iba pár krokov k rebríku, ktorý viedol na strechu hotela. Tá sa pre mňa stala na tie dva dni veľmi príjemným miestom, kde som akoby v náručí tohto údolia mohol byť na chvíľu sám so sebou…

Deň sa pomaly blížil ku koncu, no my sme príjemne unavení a s dobrým pocitom nevynechali tradičnú partičku kariet pri teplom čajíku. Zajtra nás čaká oddychový aklimatizačný deň, aby sme si pomaly zvykali na výšku a tiež prvý výstup nad hranicu 4000 m.n.m.

Ako sa hovorí, každá minca má dve strany, no a nasledujúci deň bol presne takýto. Po výdatnom spánku a raňajkách sa vyberáme na aklimatizačný výstup. Slniečko nás príjemne zohrievalo a my sme sa po prekročení rieky Marshyandgi vybrali smerom k jazeru Gangapurna Lake. To vzniklo z masívneho ľadovca nad ním a nachádza sa presne pod rovnomenným vrchom Gangapurna 7454 m.n.m.

Po krátkej prestávke postupuje ďalej strmo hore s cieľom naberať výškové metre. Pomerne úzka štrková cestička je kde tu zdobená typickými himalájskymi borovicami, no zo stúpajúcou nadmorskou výškou sa aj tie strácajú a nahradia ich malé kríky veľmi podobne našej kosodrevine. Keď sa v určitom momente Kumar zastavil a povedal nám stačí, dáme si pauzu a ideme naspäť dole, dovolili sme si protestovať. Maťove hodinky totiž ukazovali 3981 m.n.m., a tak si hovoríme, že toto nie, že tých devätnásť metrov si ešte musíme vybehnúť.

No a ja som tak z nadšenia urobil doslova, čo vzhľadom na tú výšku nebol veľmi dobrý nápad… No, keď už sa na displeji objavilo číslo 4004, povedali sme si OK, môžeme ísť na obed, kde si dnes za odmenu dáme vychýrenú špecialitu steak z jaka.

Po neskoršom obede ešte bolo trocha času na prechádzku mestečkom a na nejaké tie nákupy či doplnenie potrebných vecí, pretože od zajtra bude takáto možnosť už značne obmedzená.