erikvarchol

Keď som po prvýkrát vstúpil na visutý most v Nepále a urobil pár krokov, zmocnil sa ma akýsi zvláštny pocit. Pocit, že sa ten most začal predo mnou predvádzať. Už keď som sa k nemu blížil, mával na mňa tými farebnými vlajočkami, no a po prvých krokoch akoby mi otvoril svoje náručie. Najprv ma začal jemne pohojdávať, potom skúšal, koľko zvládnem, aby mi nakoniec spolu so šumom rieky a nádhernými kopcami všade navôkol definitívne potvrdil to, že sa mi to nesníva, a že som naozaj tu…

Ten most doslova visí nad riekou Marshyangdi v dedinke Syange, ktorá je jedna z viacerých východiskových bodov na nepálskej klasike zvanej Annapurna Circuit. Legendárny trek okolo masívu Annapurny môže mať rôznu dĺžku v závislosti od toho, kde začínate a tiež, ktorá destinácia je tou poslednou. Trek si je tiež možno spestriť nejakým ďalším výstupom, čomu bolo tak aj v našom prípade.

Pôvodných viac než 200 km sme si tak skrátili o polovicu a pridali k tomu výstup na jedno z najvyššie položených jazier na svete s názvom Tilicho Lake.

Po celodennej nekonečnej ceste z Káthmandú, kde sme boli ubytovaní vo fajnovom hotelíku v známej štvrti Thamel, sa v guesthouse pod obrovským miestnym vodopádom začíname stretávať s nepálskou realitou. Tá na nás síce v Syange ešte len požmurkuje a občas jemne vyvedie z miery, no aj napriek tomu, že je to ešte stále skôr úsmevné, je nám všetkým jasné, že so stúpajúcou nadmorskou výškou sa to bude meniť a že život v horách nám bude pomaly, ale iste odkrývať svoju pravú tvár.

Našim východiskovým bodom, z ktorého pôjdeme už len po vlastných, bude nakoniec dedina Chame. Takmer 40 kilometrová vzdialenosť od Syange znamená (s malými prestávkami) takmer 4 hodiny cesty džípom. No keďže to bol na tento deň hlavný program, ráno sme sa ešte nemuseli ponáhľať. Ešte sme si mohli posedieť pri rannom masala čajíku, aby sme niečo pred deviatou hodinou nasadli do džípu a vydali sa cestou necestou.

Tá, na rozdiel od tej z predošlého dňa, nadobro stráca aj posledné zvyšky betónu či asfaltu, a tak nám pomaly začína byť jasné, prečo takýto úsek trvá tak dlho. Akýmsi súputnikom sa nám stáva riečka Marshyangdi, na ktorú máme krásne výhľady, a to dokonca aj vtedy, kedy by sme to nechceli. Náš šofér sa totiž z nejakého, pre nás nepochopiteľného dôvodu, rozhodol ísť skôr vpravo (v Nepále sa jazdí na ľavej strane), a teda presne ponad útesy a hrôzostrašne vyzerajúce zrázy vysoko nad miestami dosť rozbesnenej rieky… Počas cesty autom stretávame prvé väčšie či menšie skupinky trekerov, ktorí zrejme začali „svoj okruh“ už v nižšie položených miestach. Dnes už to neviem posúdiť, no možno už aj tam sme sa prvý krát stretli s tými, ktorí sa tam vyššie stanú akýmisi našimi „spolupútnikmi“.

Po cca 4 hodinách prichádzame do dedinky Chame. Náš guesthouse s pôsobivým názvom Marshyangdi Mandala vyzeral na prvý pohľad milo a útulne. Maličké domčeky s teraskou  zasadené do záhrady v blízkosti zurčiacej rieky pôsobili romantickým dojmom, no iba dovtedy, kým človek nevošiel dnu. Steny z tenkej preglejky oblepené tou najtenšou podložkou, ktorú u nás dávame/nedávame pod plávajúcu podlahu, spoločné umývadlo, sprcha s ľadovou vodou, či diera v zemi, ktorej hovoria záchod, boli skutočnosti, ktoré všetku romantiku razom pochovali… Bolo to pre nás však aj prvým skutočným okúsením toho, čo nás počas treku bude celý čas sprevádzať.

V ten večer ešte okrem partičky kariet zahájime aj čosi, čo sa na nasledujúci viac ako týždeň pre nás stane doslova akýmsi rituálom, a to je balenie sa. Veľkú batožinu nám počas celého treku nosia šerpovia, a preto si je treba pripraviť všetko, čo by sme mohli počas dňa potrebovať a zbaliť to potom do ruksaku, ktorý si už budeme niesť sami.

Prvým cieľom je dedinka Upper Pissang vo výške 3300 m.n.m. vzdialená od Chame viac ako 15km. Ráno sa aj preto nejako veľmi nezdržiavame a snažíme sa vyraziť čím skôr, aby sme sa počas dňa príliš nenáhlili, pretože nevieme, čo nás so stúpajúcou nadmorskou výškou môže postretnúť.

Pri posledných krokoch, ktorými opúšťam toto miesto, ešte pozdravím všadeprítomné farebné vlajočky, roztočím budhistické modlitebné mlynčeky a začnem s dobrou náladou a plný očakávania kráčať v ústrety dávno vytúženým zážitkom.

Cesta vedúca spočiatku malým lesíkom sa pomaly zapĺňa milovníkmi hôr. Miznú z nej autá a na stĺpoch rednú spleti drôtov, ktoré sú pre väčšie mestá v Nepále tak príznačné. Namiesto nich na špagátoch pribúdajú tibetské modlitebné vlajočky, v pozadí ktorých sa nám po čase začínajú ukazovať prvé zasnežené vrcholy masívu Annapurna.

Na obed sa zastavujeme v dedinke Dhikur Pokhari, ktorej nadmorská výška už presiahla hranicu tritisíc, presne 3150 m.n.m. K jedlu si, tak ako väčšina, vyberám nepálsku klasiku Dál Bhat a to s heslom „keď sa chceš poriadne najesť, treba ísť na istotu“.

Do nášho cieľa je to už iba 150 výškových metrov, sme v poslednej tretine, každým krokom sa nám odkrývajú obe strany údolia Manang a my sa na všetku tú krásu nestačíme vynadívať. Kochajúc sa tou nádherou strácame aj pojem o čase či prejdených kilometroch, a tak nečudo, že sa po „chvíľke“ ocitáme doslova v objatí nášho dnešného príbytku.

Pred večerou ešte stíhame malú prechádzku uličkami dedinky a návštevu budhistického chrámu nad ňou. Po nej sa pred blížiacou sa tmou a chladom poberieme do hotelovej reštaurácie, ktorá sa po zotmení stáva akýmsi útočiskom pre trekerov. Tu opäť stretávame známe tváre. K japonskému dôchodcovi sa tak pridáva pomerne hlučná skupina Židov, lepšie povedané Židoviek a letmo sa pozdravíme aj s dvoma Češkami, ktoré sú zrejme tiež ubytované pod rovnakou strechou. Čo sa týka večere som ešte stále v takom testovacom móde, a tak k odporúčanej cesnačke (ktorá má pomôcť predísť výškovej chorobe) ochutnávam vyprážané Momo knedlíčky a na pitie už obľúbený Ginger-lemon tea, ktorý to so mnou potiahne až do posledného dňa.

Po večernom balení a nejakom tom pokuse čítať si knihu, ktorú so sebou nesiem vyťahujem po prvýkrát spacák. V ňom tak nachádzam útočisko verného priateľa, ktorý ma v bezpečí prevedie nocou do ďalšieho dňa.