erikvarchol

zdroj:internet

Aj keď je spojenie rocku so symfonickým orchestrom vo svete popmusic pomerne častým javom, ktorý si už neraz odskúšali aj tie najväčšie mená, v našich zemepisných šírkach je takýto počin skôr zriedkavosťou. Za zmienku však určite stojí veľmi vydarený projekt z pred viac ako dvadsiatich rokov s názvom Lucie v Opere, ktorý však posadil latku až príliš vysoko.

Teraz sa do týchto vôd po prvýkrát pokúsila vstúpiť aj Československá legenda Elán. Neodškriepiteľná profesionalita kapely, desiatky aj hudobne zaujímavých piesni, ktorých texty pozná takmer každý nasvedčovalo tomu, že ak sa s tým dokážu popasovať, môže to byť pre kapelu na sklonku kariéry veľmi slušný hudobný počin. A ako to nakoniec dopadlo?

Trocha kontroverzní hudobní dinosauri si k sebe ako „náhradu“ za zosnulého Patejdla povolali dobre ostrieľaného Pavla Bartovica. Ten spolu s bubeníkom Bugalom a vokálnym triom boli popri štandardných výkonoch klávesáka Ľuba Horňáka, multiinštrumentalistu Petra Farnbauera a nesmrteľného dua Ráž/Baláž veľmi príjemným osviežením. Voľba na symfonickú zložku padla na trocha komornejší Bohemia Symphony Orchestra of Prague s dirigentom Martinom Šandom, ktorý keď pár minút po dvadsiatej hodine pomaly vystúpil na pódium všetko nasvedčovalo tomu, že čo chvíľa to vypukne…

Elán Rock Symphony odpálil orchester monumentálnym viac ako dvojminútovým introm na konci, ktorého sa na pódiu objavuje dobre známa dvojica Ráž, Baláž. V sprievode burácajúceho publika „otvárajú“ koncert rockovou skladbou z albumu Nie sme zlí s názvom Kamaráti. Orchester začal od začiatku „šľapať“ na plné obrátky, a tak mali poslucháči hneď možnosť počuť svojich miláčikov ináč ako boli na to desiatky rokov zvyknutí. Kým pri prvej piesni sa niekoľkotisícový spevácky zbor pridával len zriedka, ako náhle zaznel gitarový „riff“ piesne Vymyslená (ktorý si kapela požičala zo skladby Lowdown od skupiny Chicago) spievala už skoro celá, takmer vypredaná hala. No a keď sa už publikum dostávalo do varu úvodné trio uzatvára skladba „revolučných rokov“ Od Tatier k Dunaju, ktorá bola podporená (na Elán nezvyčajne) vkusnou videoprojekciou.

Tu sa však objavuje aj problém spievať vyššie položené piesne, čo potom Ráž počas viacerých ďalších skladbách viackrát riešil tak, že sa nechával zastúpiť vokálnym triom, či publikom, čo dodávalo koncertu svoje čaro. S pribúdajúcimi skladbami pribúdala aj skutočnosť, že orchester (jednoducho povedané) „oddychoval“, čo ma ako fanúšika trocha zamrzelo, pretože taký koncept som nečakal… No ak sme mali viacerí takýto pocit, tak ten nám aspoň z časti vynahradila pasáž, ktorá nastala asi po hodine koncertu. Duo Ráž/Baláž odchádza z pódia a zvyšok kapely spolu s orchestrom a vokálnym triom predstavuje akési ukážky pol tuctu elánovskych hitov vo veľmi príjemnom šate. Popri rockovej vypaľovačke Dve a Dve odznela aj veľmi pekná prerábka piesne H.CH.Andersen či pomerne vážnej skladby Neobzerajte sa pani Lótová.

Keď sa po pauze na pódium vracia legendárna dvojica, odznievajú ďalšie a ďalšie rokmi overené hity, z ktorých mnohé spieva spolu s kapelou celý štadión.

Keď sa po takmer dvojhodinovom vystúpení kapela lúči s publikom, ten si ju za burácajúceho potlesku vypýta ešte na pár prídavkov. Tie už odznejú tak, že sa zrazu všetky miesta, ktoré boli výlučne na sedenie premenia na státie. Niekoľko tisícový dav tak v stoji odspieva aj záverečnú obľúbenú/neobľúbenú pieseň Voda čo ma drží nad vodou či kultovú 42 rokov starú skladbu Nie sme zlí, ktorá celé viac ako dvojhodinové vystúpenie uzatvára.

Na hudobnej skupine Elán vyrástlo už niekoľko generácii a aj v dnešnej dobe dokáže oslovovať stále nových a nových poslucháčov. Skladateľské trio Patejdl/Ráž/Baláž a geniálne texty Borisa Filana dali desiatkam piesňam neopakovateľný rukopis, ktorý aj v dnešnej dobe dokáže na domácej hudobnej scéne celkom slušne obstáť. Kapela sa so svojím publikom lúčila a odohrala za posledných dvadsať rokov už niekoľko posledný koncertov, no a ako som spomínal v úvode tento projekt mohol byť skutočne peknou už ozajstnou rozlúčkou.

Trocha ma zamrzelo, že tak ako na piatkovom koncerte ani na tomto nezaznela ani zmienka o zakladajúcom členovi. Ani strohé „Ahoj Vašo“, čo tiež o niečom svedčí a je to zrejme jeden z mnohých tvárí kapely, pre ktorú ju ľudia veľmi nemusia. To by bolo už ale, na inú tému …

Aj keď si kapela svojou pózou buduje posledných dvadsať rokov tvár akú si buduje, ešte stále na ňu v určitých chvíľach nedám dopustiť. Aj preto som sa na toto spojenie s orchestrom úprimne tešil.

Po hudobnej stránke sa vystúpeniu nedá nič vytknúť a spomínaný spev, ktorý bol miestami za hranicou možností by som vôbec neriešil. Skôr si nie som istý či sa pri takomto hudobnom materiály s takými zvučnými protagonistami a takým diváckym speváckym zborom nedalo urobiť aj čosi viac …