erikvarchol

križovatka pred Red Fort

Tuk-tuk? Tuk-tuk?

Privítala nás hneď ráno týmto „pozdravom“ skupina rikšákov, postávajúcich pár krokov od nášho hotela. Najprv sme si povedali, že si ich nebudeme všímať. Že prejdeme poza tú kravu, potom okolo horiaceho ohňa uprostred ulice a stratíme sa im v dave. Máme predsa svoje plány a oni v nich aspoň nateraz nehrajú žiadnu rolu…  Lenže netrvalo dlho a ocitli sme sa chtiac-nechtiac v ich „objatí“, a tak sme si povedali, že sa aspoň trocha pobavíme a spestríme si začiatok dňa.

Naším prvým cieľom (podľa plánu, výlučne pešej výpravy) mal byť necelú pol hodinku vzdialený Laxmi Narayan Temple, ktorý mal byť zároveň naším prvým dotykom s hinduizmom. Po včerajšom pomerne bohatom vybláznení sa jazdou na rikši, sme naopak dnes chceli dať prednosť iným indickým pamätihodnostiam.

„Kam idete, poďte odveziem vás?“ začal jeden z nich.

„Chceme do Laxmi Narayan Temple. Ale je to blízko, radi by sme sa prešli. Viete romantická prechádzka.“ odvetili sme s patričným úsmevom.

„Ou, to je ďaleko, nachodíte sa, odveziem vás a ste tam za chvíľku.“ pridal sa ďalší s obligátnou formulkou – „Good price“.

„A aká bude tá dobrá cena?“

„Tristo rupies!“

„Tristo? Čoo? Za takú sumu sme sa včera vozili pol dňa.“ predstierali sme rozhorčenie, aj keď sme dobre vedeli, že ide iba o taktiku.

„Pešo je to ani nie pol hodinky.“ Dáme vám päť rupies, viac nie.“ Začali sme sa s navnadenými rikšákmi trocha doťahovať, pretože sme vedeli, že tak nízka cena ich naštartuje.

Chvíľku sme si vypočuli o tom, aký majú ťažký život, aké náklady, ako treba každý deň bojovať o zákazníka, a že je to vlastne iba prežívanie zo dňa na deň. Už nám začalo byť to divadlo trocha trápne. A tak sme zmiernili a vyrukovali s tým, že večer Delhi opúšťame, radi by sme mesto v rámci možností spoznali, takže nemáme čas na to, aby nás vláčili od jedného spriazneného obchodu k druhému.

Na to sa viacerí ozvali, že to tak nie je. Že nikde inde, ako tam, kam chceme, nás ťahať nebudú.

„Počujte. Vieme ako to tu funguje. Vieme, ako ste tu všetci poprepájaní a my na žiadne nákupy teraz nemáme chuť a ani čas.“ Povedali sme ráznejším tónom, čo niektorých z nich ešte viac podráždilo a začali nás opäť presviedčať, že tomu tak nie je. Keďže sme sa tej „zábavky“ pomerné rýchlo nasýtili, pobrali sme sa „pomaly“ a „nenápadne“ ďalej, čo vyrušilo jedného z nich.

„Ok. Tak vás tam zoberiem za päťdesiat rupies. Ale zastavíme sa v štyroch obcho-doch. Nemusíte nič nakúpiť. Ja sa tam iba s vami ukážem, aby ma videli a pôjdeme ďalej.“

„Ďalej pôjdeme, ale pešo. Predsa len tá romantická prechádzka bude pre nás lepšia voľba. Bye Bye.“ zakývali sme im a pobrali sa našou ulicou Main Bazar pekne ďalej.

K Laxmi Narayan Temple sme sa vychádzkovou chôdzou dostali za necelú pol hodinku. Ako sme si zistili už predtým, šlo síce o dosť významnú, no nie až tak historicky dôležitú stavbu. Birla Temple (ako sa chrám podľa svojich staviteľov zvykne nazývať) bol totiž postavený iba v druhej polovici tridsiatych rokov, čo ho určite radilo k tým najmladším. Birlovci dali po Indii vybudovať viacero chrámov, no práve tento v Delhi je jedným z najväčších hinduistických chrámov v krajine. Neskutočné množstvo mramoru, či zaujímavé prepojenie tradície s modernosťou, si nemôže nevšimnúť ani laik. S odstupom času musím konštatovať, že to bol jeden (zrejme aj vzhľadom na svoj vek)  z najzachovalejší chrámov, ktoré sme za tých päť týždňov mali možnosť navštíviť. A to napríklad aj v porovnaní s chrámami v komplexe Red Fort, kam sme mali ďalej namierené.

Keď sa v prvej polovici 17.storočia rozhodol cisár Šáhdžahán preniesť sídlo panovníkov z Agry do Delhi, dal vybudovať pevnosť, ktorá bola svojho času najväčšia a najbohatšia na svete. Celý chrámový komplex, ktorého hradby sú zachované do dnes, bol so všetkými svojimi sálami, záhradami či palácmi v paláci akýmsi mestom v meste. Dnes drží akúsi pomyselnú ochrannú ruku nad touto stavbou UNESCO, no v ďalekej histórii tomu tak nebolo. Aj to bol zrejme jeden z dôvodov, pre ktorý z celého palácového komplexu, ktorý generácie mogulských vládcov budovali, ostalo len torzo hmlistých spomienok na niekdajšiu slávu. Po prekročení vstupnej brány sa ocitáme za hradbami komplexu o rozlohe viac ako štyridsaťtri hektárov a až tam si človek začne uvedomovať tú veľkosť. Z vonku aj napriek nekonečne dlhými hradbami vyzerá pevnosť dosť fádne až nezaujímavo, tak sme čakali, či sa v jej útrobách niečo zmení. Veru, nič sa nemenilo, ba naopak pocit sa ešte prehlboval. Aj keď celý komplex disponoval časťami palácov, kde sídlili múzeá, z exteriéru a krásnych záhrad už ostalo len málo toho, čo ich malo pripomínať.

Pri nekonečnom putovaní uličkami sme hľadali niečo, čo by nás zaujalo, no márne. Zaujímaví sme boli skôr my, čo bola skutočnosť´, ktorú sme si všimli, a ktorá sa s nami niesla počas celej našej indickej „výpravy“.

„Trio naj“ pre tento deň uzatváral ďalší zo stavebných počinov panovníka Šahdžahána, a to najväčšia mešita v Indii Jama Masjid. Nám sa však v závere po potulkách v Delhi začína v plnej paráde predstavovať aj atmosféra indického veľkomesta. Impozantná mešita, ktorej minarety je vidieť už z veľkej diaľky, je od Red Fort iba pár minút rikšou, no vzhľadom na neuveriteľný zhluk ľudí, ktorý sa na križovatke vytvoril bola cesta k nej hotový umením. Viac ako šesťprúdovka sa zmenila na obrovský a neskutočne dezorientovane pôsobiaci dav. Vtipné na tom celom bol však fakt, že všetci účastníci, ktorých som si všímal, disponovali neuveriteľným stoickým kľudom, ich tváre boli zdobené spokojným úsmevom a vyžarovali množstvo pohody. No a náš, asi štyridsať kilový rikšák, bol na tom podobne. Obidvoma nohami a celou svojou váhou stúpal raz na jeden a potom zas na druhý pedál svojho „pekelného stroja“ a my sme sa rýchlosťou pomalého kroku predrierali tým davom ďalej a ďalej smerom k mešite.

Na indické pomery, malebná ulička sa s príchodom pred Jama Masjid zmenila na jedno veľké smetisko, kde sa po zemi váľalo doslova všetko. Vďaka viacerým faktorom, ktoré sa v tom prostredí tak báječne dopĺňali nám nakoniec stačilo užiť si toto pútnické miesto iba pohľadom.

Náš čas v Delhi sa totiž pomaly, ale isto krátil a pred nami stála jedna dôležitá úloha: dostať sa na hlavnú stanicu a tam na nočný autobus, ktorý nás odvezie do mesta Rishikesh.

Laxmi Narayan Temple.

výhľad z reštaurácie

Deti v Red Fort

námestie pred Jama Masjid.