erikvarchol

zdroj: internet

Keď v polovici 80tych rokoch vstúpil na scénu Československej popmusic dovtedy nie príliš známy Peter Nagy, stalo sa čosi, čo v našich zemepisných šírkach nemá obdobu. Prvé dva albumy Chráň svoje bláznovstvá a Mne sa neschováš zapôsobili na poslucháčov nevídaným rozmerom. Viac ako milión predaných nosičov, či zosadenie Krala Gotta z pozície zlatého slávika (1985), Nagyho veľmi rýchle katapultovalo do najvyššej ligy kde sa drží už dobrých tridsať rokov . . .

Naša hudobná scéna si bude Petra Nagyho už asi navždy pamätať ako interpreta rôznych tvári. Ako dievčenský idol dospel veľmi rýchlo. Veď už na treťom albume Myslíš na to, na čo, ja a neskoršom Ale, sa nám ukazuje skôr ako pop-rockový spevák s dôrazom na melodické piesne. Určite je treba spomenúť, aj možno trocha nedocenený projekt Peter Nagy v štúdiu S, kde sa vracia v folkovým začiatkom. Či niekoľko veľmi úspešných albumov pre deti.

S Petra sa veľmi rýchle stala legenda. No a k tým, dokáže byť čas niekedy veľmi neúprosný. Medzi muzikantmi je to totiž dobre známe, že je ťažké sa presadiť, no ešte ťažšie udržať sa . . . Nagy patrí k súpútnikom, ktorí skôr ťažia zo slávnej minulosti. No aj tento fakt, nemusí uberať na skutočnosti, že s rokmi overeným citom pre hudbu dokáže aj svoje „evergreeny“ obliecť do šiat, ktoré obstoja aj v dnešnej dobe. A, že to skutočne „umí“ predviedol na svojom miniturné k 30. výročiu.

Po Prahe a Košiciach nasledovala na záver Bratislava, kde vsadil zrejme skôr na istotu. Neprehliadnuteľné promo a tiež pódium (Ateliér Babylon), ktoré patrí kapacitne medzi tie najmenšie, dávalo štvrtkovému koncertu už niekoľko dní hrdú nálepku – „vypredané“. Aj keď väčšina fanúšikov bola u Nagyho zvyknutá na preplnené športové haly, týmto ťahom – menšieho prostredia nič nepokazil, ba naopak. Klubová atmosféra a osobný kontakt s fanúšikmi boli určite veľkým plusom. Mierne oneskorenie len dodalo na intenzite veľkolepého nástupu, ktorým vykopol dvere do 80tych rokov. Peter Nagy sa „znovu narodil“ , a keď prvý blok piesni, uzavrel na vtedajšiu dobu inovatívny Profesor Indigo, kapela s publikom boli už na jednej spoločnej vlne . . .

Vynikajúco zohratá kapela v podaní Ján Lau(bicie), Peter Papp(klávesy), mladý Ľubo Ďurech, brilantná gitarová legenda Mišo Kovalčík či vokálno-inštrumentálne duo z kapely Funkiez dala celému koncertu poriadne rockový nádych. Keď vnímavejšiemu fanúšikovi chýbali trocha umlčané klávesy, určite si to uňho vyžehlili piesne typu – Čo je viac, Bóje, Máš čo máš, či Každý muzikant nosí slzu na duši . . .

Príjemným spestrením boli duetá s hosťami Zuzanou Smatanovou hlavne Jankom Ledeckým, ktorému to publikum dalo aj patrične najavo. V závere dvojhodinového koncertu, ktorému klubová atmosféra dodala tú správnu šťavu, prišli očakávané prídavky v podaní piesni – Sme svoji, Láska je tu s vami a Kristínka iba spí. Keď sa zdalo, že je všetkému koniec, skalní si ešte predsa len čosi vydupali. A publikum si s Nagyom a celou skupinou Indigo zaspievalo ešte posledný krát . . .

Vždy pozitívne naladený Peter Nagy si svoje bláznovstvá uchránil . . . Svojská imidž, vtipný humor, charizma a nestarnúce piesne, ktorými oslovuje už tretiu generáciu z neho právom robí to, po čom môžu mnohí muzikanti iba snívať . . .