erikvarchol

zdroj: internet

Lož má krátke nohy. Hovorí o tom nielen múdrosť starých mám, ale aj nespočetné množstvo našich zlých skúseností. Už od malička sme všetci vychovávaní v tom, že klamať je jednoducho povedané zlé, že sa to nesmie a nerobí. Lebo ak aj áno, skôr či neskôr sa na to príde a trest nás určite neminie. Aj napriek tomu sa klamstvá najrôznejšieho druhu nesú spolu s človekom naprieč celými dejinami.

V období letných mesiacoch júl/august, ktorému často hovoríme aj „uhorková sezóna“ sa z našich „mocipánov“ stávajú na dva mesiace „školopovinné deti“ a užívajú si tzv. poslanecké prázdniny.   Veľa vody tak nenamútia a aj keď sú letá čím ďalej tým viac teplejšie, za horúcu sa za posledné roky zvykla označovať skôr jeseň. Keby sa umierajúca EÚ nezvíjala na lopatkách kričiac o pomoc čím ďalej tým viac. A ak by sa náš premiér nesnažil urobiť jedny z najzávažnejších zmien nám všetkým tak trocha za chrbtom, zrejme by o politickom dianí toto leto medzi pospolitým ľudom nepadla ani reč. No predsa sa hovorí. A to dokonca aj o inom. O tom, čo by si hlavní protagonisti zobrali najradšej so sebou, ako sa hovorí – do hrobu.

Keď Ján Figeľ zahájil pred parlamentnými voľbami 2010 akýsi comeback do slovenskej vrcholovej politiky, na Slovenko akoby vstúpil závan čohosi dobrého, a to dokonca z Európskej Únie . . . O Figeľovi sa vedelo všetko, takže zároveň aj nič. Vedelo sa teda to, čo bolo treba vedieť . . . Že je to solidný pánko. Vzorný manžel, otec štyroch detí. Že je to ten, ktorý sa (ako slovenský vyjednávač) veľkou mierou pričinil o vstup našej krajiny do EÚ, a že sa dokonca na určitý čas stal aj prvým Slovákom vo funkcii eurokomisára. Jednoducho a skrátka Ján Figeľ bol akýmsi synonymom dobroty, ktorý vstúpil do mútnych vôd slovenskej politickej scény čistý ako ľalia odtrhnutá priamo z Božskej záhrady . . . Vedelo sa, že ak príde k niečomu „zlému“ a rébus bude len ťažko rozlúštiteľný, Janko Figeľ to so spokojnosťou indiánskeho šamana zvládne, hoci len dobrým srdcom . . .

V spomínanej funkcii eurokomisára pre vzdelávanie dosiahol Figeľ v kariére bod, ktorý sa dá určite považovať za vrchol. No zrejme jeho srdce kresťanského demokrata nebolo spokojné a chcelo dobro šíriť aj v rodnej zemi. Či je jeho pôsobenie prínosom, zanedbateľným faktom či skôr niečo negatívne, to ukáže až čas. No to, že poškodil sebe ako osobe, to vieme povedať s istotou už teraz. Pokiaľ šlo o „švagra odborníka“, „byt za babku“, či pochybné narábanie s verejnými financiami, na to sme si tu už dávno zvykli. No načo mu bolo treba, pri všetkej tej sláve, byť aj „doktorom“ Phd a to takým spôsobom, aký pred pár dňami vyplával na povrch, je záhada.

Slovensku tak opäť veľmi skoro zhasla nádej na štátnika s veľkým „Š“ . . .

A čo bude ďalej s Jánom Figeľom? Dúfajme, že aspoň Boh mu odpustí. Lebo pre nerozhodného slovenského voliča, je po tejto kauze kapitola Ján Figeľ už asi navždy uzavretá . . .