erikvarchol

zdro: internet

V polovici 90tych rokov „kraľovali“ mnohým slovenským mestečkám šuštiakové súpravy, auto Family Frost, či žuvačky Huba Buba. Spomedzi nespočetného množstva podobných úkazov sa začalo o priazeň ľudí uchádzať aj čosi, čo našincom vtedy ešte veľa nehovorilo. Názov Challenge Day vzbudzoval akýsi zvláštny druh rešpektu, tajomstva prichádzajúceho z veľkej diaľky a samozrejme aj túžbu bezodkladnej účasti.

Tento deň mal ráz akýchsi malých Olympijských hier. Bol to čas, kedy mesto vyzývalo svojich občanov, aby zaň „bojovali“ v duchu rôznych športových aktivít. S pohľadu športových zanietencov, ktorí nesmeli na spomínanej akcii chýbať, to bola veľká udalosť. Súťažilo sa v rôznych disciplínach. Pestrá paleta športových aktivít vytvorila jedno družstvo neopísateľných rozmerov, ktoré dokázalo razom zrútiť všetko zlé. Malé či veľké vojny pouličných sídliskových bánd boli skrátka odstavené, ako sa hovorí, na vedľajšiu koľaj. Tento deň dokázal v dušiach športovo chtivých občanov rozohriať taký plameň, ktorý v mnohých ostal po celý život . . .

Detstvo mnohých ľudí sa nieslo v znamení športu a ja som medzi nimi nesmel chýbať.  Srdcovkou bol futbal, no aj keď sa moje detské sny nenaplnili, niečo mi predsa len nedovolí zanevrieť naň. Je zaujímavé, že s odstupom času v ňom nevidím iba (ako by si mohli mnohí myslieť) bezduché behanie za loptou. Ako kolektívna hra môže nevtieravým spôsobom už od detstva vštepovať a budovať v jej malých aktéroch základné životné hodnoty a postoje. Naučí vás nielen zdravému rešpektovaniu lepších či pomoci tým, ktorí v boji so sebou samým ťahajú za kratší koniec, ale aj odhodlaniu ísť za svojím cieľom, ktorý mnohokrát budí zdanie čohosi nedosiahnuteľného . . .

Čo bude ale s nastupujúcou generáciou dnešnej doby? To je otázka, ktorá mi pri novodobých aktualitách o športovom dianí neraz prebehne mysľou.

Častým úkazom dnešných mladých je, že loptu a kopačky radšej vymenia za gombíky na klávesnici počítača. Aké hodnoty bude potom v našich deťoch budovať takáto forma „športu“? Z hry sa vytratí vietor vo vlasoch pri behu, tľapnutie či bratské objatie pri strelenom góle a to nehovoriac o úsmeve dievčaťa, ktoré „je do vás“ . . .

Futbalové sviatky ako začiatok ligových či pohárových súťaži, majstrovstiev Európy či sveta, vo mne vyvolávalo pocit, v ktorého znovu nájdenie už nedúfam . . .  Futbalové mužstvá, hlavne tie klubové premenila moderná doba na firmy, ktorých hlavným cieľom je čo najväčší zisk. Už žiaden olivový veniec a o hrdosti na svoje mesto už ani nehovoriac. Keď v ani nie tak dávnej minulosti vybiehalo futbalové mužstvo na zápas, videl som v ňom jedenásť mužov ochotných a odhodlaných odovzdať na ihrisku aj dušu. Dnes sa mi skôr naskytuje obraz veľkého bilbordu, ktorého jedinou snahou je očariť zadávateľov reklamy . . .

Dnes, hoci som už, povedané rečou úprimných detských očí veľký, na ten nádherný kúsok môjho detstva nezabúdam. A nie je mi tiež jedno, kam až sme dovolili modernej dobe zájsť . . .

Naše správanie všetko krásne, čo je na športe, dnešným deťom berie. Berie, aby im potom mohlo do náručia vložiť svet plný chamtivosti, sebectva a zrady . . . „Odmenou“ pre nás za tú najväčšiu zradu bude doživotné nespočetné množstvo výčitiek, pred sebou samým o tom, že sa to predsa len dalo robiť ináč. A my, my sme sa o to ani len nepokúsili  . . .