erikvarchol

Keď sme si dnes podvečer uzimení sadali blízko piecky a vytiahli karty, čakali sme už len na jedno. Kedy sa objaví niekto, kto má oprávnenie „spustiť kúrenie“. Môj obľúbený horúci Ginger-lemon tea fungoval iba chvíľu, a tak som sa už nevedel dočkať, kedy niekto v tej piecke poriadne zakúri. Už som v to pomaly ani nedúfal, keď zrazu zazriem, ako sa niekto pri schodoch s veľkým vrecom od ryže teperí smerom k piecke. Všetci sme to sledovali.

Chlapík si čupol, pootvoril vrátka na peci, „otvoril“ aj to roztrhané vrece od ryže a začal z neho vyberať vysušené jačie hovná.

„To snáď nie“!? Hovorím. „Nemôže tam prihodiť nejaké drevo? Toto nás ma zohriať?“ No hneď na to zareagoval aj Peťo. „A vidíš tu nejaký les?“ A veruže mal pravdu…

Dedinka s veľavravným názvom Yak Kharka 4 050 m.n.m. leží priamo na turistickej trase Annapurna Circuit. Z tej sme kvôli výstupu na Tilicho lake zišli, doslova pár krokov za mestečkom Manang. No naspäť sme nešli opäť až dole, ale strihli sme si to naprieč pohorím, ktoré oddeľovalo tieto dve doliny. Z dedinky Shree Kharka to na pomyselnú „hranicu“ pohoria trvalo cca dve hodinky. Ešte posledné fotografie, posledné pohľady a posedné zbohom hlavnej časti masívu Annapurny. Pretože, keď zídeme dole do vedľajšej doliny, ten výhľad sa jednoducho vytratí… To nastáva, keď definitívne vstúpime do doliny. Miznú ikonické výhľady a aj nádherná scenéria, ktorá bola celý týždeň súčasťou našich životov. Tak, ako nás nasvietené biele vrcholky štítov ráno vítali a cez deň boli tou najkrajšou kulisou, tak nám tie siluety končiarov dávali večer dobrú noc. No a tu na druhej strane za zákrutou je to už o inom.

Každým krokom pribúdajú stromy a kríky, dokonca aj malý brezový lesík. Čo sa však tiež hlásilo ku slovu, bol nie veľmi príjemný vietor. Po krátkom oddychu pri obľúbenom čaji a prekonaní ďalšieho stúpania, sa už pripájame na hlavnú trasu Annapurna Circuit, ktorá vedie cez Yak Kharku k priesmyku Thorong La.

Vyzerá to, že odteraz to bude už len jemné stúpanie po vrstevnici, no a keď v diaľke zazrieme prvé príbytky, hneď je nám jasné, že čochvíľa sme na mieste.

Pred bránami Yak Kharky nás nemohol vítať nik iný, než samotný jak. Na chvíľu sa odčlenil od malého stáda a postavil sa nám rovno do cesty. Normálne som si začal myslieť, že je to miestny komparzista, ktorý si takýmto vítaním turistov, ako sa hovorí – privyrába bokom.

Problém však nastal, keď sme chceli pokračovať ďalej. Veď prvé budovy boli čoby kameňom dohodil a keďže sme sa už nevedeli dočkať obeda, túžba byť tam čo najskôr nezadržateľne narastala.

Statný jedinec bol však zrejme proti. Ešte, že sme mali Maťa, ktorý sa podujal na to, že mu dohovorí. Veľa tomu nebolo treba. Kombinácia prísneho pohľadu a vikingskej brady, ktorá vzbudzovala rešpekt, docielila to, že majestátne zviera začalo pomaly ustupovať.

Nás vzápätí potešilo aj to, že hneď ten prvý guesthouse bol ten náš, no už menej fakt, že komfort je opäť na ústupe. V chladnej izbe už nie je nič okrem postele. Spoločná kúpeľňa a WC je pre celé poschodie a opäť naberá svojskú podobu. Diera v podlahe ako záchod. A sud s ľadovou vodou, v ktorom bojuje o život potápajúca sa nádoba na naberanie vody ako kúpeľňa.

Nasledujúce dva dni to zrejme lepšie ani nebude, ba skôr naopak. Jemné rozčarovanie z podmienok nezmiernil ani úsmevný „Emergency Alarm“, ktorý mal podobu píšťalky zavesenej na klinci. Taká dekorácia zdobila nie len vchod na pavlač, ale aj jednotlivé izby.

Pochopil som, že náš trek už naberá tzv. expedičný charakter.

Po výdatnom a zaslúženom obede, kde verný nepálskej klasike ostal už len náš „Dalbaťák“ Jožo sa vyberáme na prechádzku dedinkou. Keďže na zakúrenie v reštauračnej piecke bolo priskoro a na izbách bola ešte väčšia zima, prechádzka, ktorá nás svojím spôsobom zahriala, padla celkom vhod. Stretli sme aj „naše“ spolutrekerky z Izraela, ktoré zas vychytali ubytovanie, lebo hneď vedľa hotela mali aj malú búdku s magickým nápisom „Hot Shower“.

A tak, ako hovoril Peťo, jeden večerný program sme už mali za sebou…

Kurič v našom hoteli si dal trocha načas, a tak som si prvý krát vyskúšal, čo je to sedieť v reštaurácii v páperovej bunde s čiapkou na hlave, teda to, čo praktizovali Kumar s Davidom aj na miestach, kde sme my ostatní boli iba v tričkách.

Keď nám k večernej partičke kariet ešte aj zakúrili tými jačími hovnami, nič iné nám v tej chvíli ku šťastiu nechýbalo…

Ranné vstávanie v tej zime nemal asi nik z nás v obľube. Bolo totiž treba z bezpečia a tepla spacáku vyjsť do mrazivého rána, čo bolo každým dňom ťažšie. Ďalší deň nás čakal len pár hodinový presun do cca 7 km vzdialeného základného tábora Thorong Phedi 4 450 m.n.m.

Pomerne nenáročná túra v údolí mesačnej krajiny bol skôr len akýsi tréning na zajtrajší vrchol celej našej „expedície“.

Hoci do základného tábora prichádzame krátko poobede, už niečo po 15tej hodine slnko zapadá za okolité štíty, a tak nepríjemný chlad začína úradovať už oveľa skôr. Aj sme s Jožom a Peťom mali takú ambíciu vybehnúť si na Fulmaya Peak, no dali sme radšej na radu Kumara, ktorý hovoril, že radšej máme oddychovať a šetriť sily na zajtra.

Keďže krátko po večeri vypadol v celej osade prúd a všetci fungovali len na čelovkách, týmto pre nás aj vzhľadom na to, že vstávame o tretej hodine ráno deň skočil.

Ešte sme ale museli absolvovať presun na to najhoršie miesto v celom Base Campe, a tým bola naša izba … Celý uzimený si napchám do spacáku všetko, čo zajtra ráno obliekam na seba a snažím sa čo najskôr zaspať.