Keď sa nám v rámci balenia na zajtrajší deň prišiel Peťo z vedľajšej izby „pochváliť „svojimi rukavicami, ktoré si nachystal na zajtrajší výstup, trocha som zneistel.
Pri pohľade na ich červenú farbu sa mi totiž hneď vybavila tá legendárna fotografia Zoltána Demjána a Juzeka Psotku na vrchole Mont Everestu. Rukavice, ktoré má Zolo na tej fotografii, boli také hrubočizné, ako tie, ktoré mi teraz môj parťák podáva, aby som si ich skúsil …
Výstup začíname o pol piatej ráno. Ulica vedúca popred náš hotel nebola ani cez deň tak rušná, ako je tomu teraz. Zástupy blikajúcich svetielok vytvárajú akúsi podobu nikdy nekončiaceho sa hada, ktorý v tej tme akoby stúpal ku hviezdam. Aspoň vieme, kadiaľ máme ísť, pomyslel som si.
Jazero Tilicho je od Base Campu vzdialené cca 6 km s prevýšením viac ako 800 metrov, čo by za normálnych okolnosti nebolo nič zložité. Keď si ale zoberieme do úvahy nadmorskú výšku, chlad a veľmi častý silný nárazový vietor, ktorý pocit zimy ešte umocní, zrazu sa z obyčajnej prechádzky môže razom stať aj boj o život. My sme však, aj vďaka dobre premyslenému itineráru, už dostatočne aklimatizovaní, dobre naladení a máme The best guide in the world …
Naše tempo bolo síce pomalšie a všelijakí borci (dokonca aj s bicyklom na chrbte) nás obiehali, no držali sme sa hesla „pomaly ďalej zájdeš“.
Čo nám, ako sa hovorí, „hralo do karát“, bol fakt, že ten silný vietor, ktorý tu pomerne často fúka a aj kvôli ktorému sa začína s výstupom ešte za tmy, tu jednoducho nebol. Neviem či zabudol prísť alebo sa náhle vytratil, či jednoducho zaspal, ale bol to fakt, ktorý nám zrejme veľmi pomohol. Počasie malo však aj svoju odvrátenú tvár. Doterajšie dni sme si celkom zvykli na gýčovo modrú oblohu, no teraz ju zakrývajú mračná, s ktorými síce rozprávkovo modrá obloha zvádzala počas celého dňa neúnavný boj, no zvyčajne však ťahala za kratší koniec…
So stúpajúcou nadmorskou výškou miznú tiež stromy a kríky, a tak záver výstupu bol ako prechádzka mesačnou krajinou. Ako nikdy nekončiaca prechádzka, lebo zas a znova nastúpilo akési pravidlo týchto hôr, že keď si už myslíš, že je to za rohom, tak za tým rohom sú ďalšie zákruty a kopce.
Ale ako to už býva, všetko má svoj koniec a my sme sa svojho prvého výstupu nad hranicu 5000 m.n.m. predsa len dočkali. Jazero Tilicho (svojho času najvyššie položené jazero na svete) leží v nadmorskej výške 4 919 m.n.m. rovno pod sedemtisícovkou Tilicho Peak 7134 m.n.m. Samotné jazero leží v akejsi „jame“ z každej strany obkolesené pohorím, a tak aj preto údaj pri informačnej tabuli nesedí so skutočným, pretože ten nám ukazoval 5013 m.n.m.
Po nejakom čase strávenom na „vrchole“ sme sa pomaly pobrali dole, čomu som bol celkom rád, lebo ako u viacerých, aj u mňa sa začínala prejavovať spočiatku len jemná bolesť hlavy.
Späť do Base Campu to bolo prudkých cca 800 metrov klesania, a odtiaľ bolo treba ešte absolvovať zostup do dedinky Shree Kharka, takže program až do večera bol z pohľadu tam hore celkom hustý.
Neznášam zostupy, ako mnohí turisti, no a teraz so stúpajúcou bolesťou hlavy som mal pocit, že tento zostup asi nikdy neskončí. Popravde som bol väčšinou na chvoste našej mini-výpravy. Len ja a David. Ja, pretože mi to šlo pomaly a David preto, že mali také pravidlo, že posledný musel ísť vždy druhý sprievodca.
Keď sme zišli tú náročnejšiu prudkú časť, tak aj s klesajúcou nadmorskou výškou sa šlo lepšie, no bolesť hlavy u viacerých z nás naďalej stúpala. Teraz som túžil už len po jednom. Prísť na izbu, vyvaliť sa na posteľ, dať si tabletku a iba čakať, kým to prestane.
Keď som zbadal prvé príbytky Base Campu, vedel som, že ešte nie je vyhraté, a že ma čaká ešte jeden veľmi nepríjemný úsek zostupu. Keď zvládneme aj ten, po ňom nám náš základný tábor otvorí svoju náruč.
Neviem, ako ostatní, no ja som sa do jeho náručia doslova hodil. Keď som prišiel na izbu, odkvecol som na posteli až dovtedy, pokiaľ tá bolesť hlavy aspoň trocha neustúpila.
Po oddychu, ktorý si každý z nás doprial tak nejako po svojom, sa stretávame na neskoršom obede už v oveľa lepšej nálade. Kumar nám ešte raz gratuloval, že sme to dali, a nezabudol dodať, že Thorong La už nebude problém.
Keďže dnešný deň ešte ani zďaleka nekončí a tma tu v horách prichádza o čosi skôr, tak sa po výdatnom obede a menej výdatnejšom oddychu poberáme ďalej dole smer dobre známa Shree Kharka. Týchto cca sedem kilometrov už bola skôr nutnosť, než niečo, na čo by sme sa tešili, či užívali si to. No na počudovanie všetkých prichádzame do dedinky skôr, ako nám to predpovedal Kumar a dokonca v takmer rovnaký čas, ako „hovoria“ mapy.cz a to už je čo povedať …
Dnešný deň bol pomerne dlhý a tiež prvý z kategórie náročných. Máme nachodených takmer 9 hodín, cca 19km, nastúpaných viac ako 1100 metrov a to všetko v nadmorskej výške 4000-5000 tisíc m.n.m. Zajtra nás za odmenu čaká nenáročný cca poldenný presun do dedinky Yak Kharka, čím sa vrátime späť na trasu Annapurna Circuit, odkiaľ budeme pokračovať ďalej. Podľa výškových metrov leží táto osada ešte v nižšej nadmorskej výške ako Shree Kharka, ale my už dobre vieme, že určite budeme aj stúpať. A to nie málo …
Celá debata | RSS tejto debaty