Keď sa povie Nepál, prvé čo mi napadne, sú Himaláje. Obrovské hory hrdo týčiace sa nad krásnou krajinou ľudí, z pohľadu ktorých ide akési neopísateľné tajomno.
K tomuto koloritu bezpochyby patria aj všadeprítomné pestrofarebné vlajočky a tibetské modlitebné mlynčeky.
Veď čo by to boli za fotografie z Himalájí, kde by na vrcholkoch hôr, na mostoch či strechách chrámov, neviali vo vetre tie vlajočky.
A aké by to bolo, keby popri cestách, chrámoch či len tak hocikde na námestiach, sa nedali roztočiť tie modlitebné mlynčeky.
Veruže aj pár krokov od nášho hotela v Manangu bolo také miesto. A aj keď som ja nebol nejakým častým roztáčačom týchto valčekov, teraz som predsa len urobil výnimku …
Po tibetsky Mani Khorlo, čiže modlitebný mlynček je akýmsi aktom meditácie, ktorý svojím otáčaním šíri pozitívnu energiu do celého sveta. Každý valček obsahuje vo vnútri zvitok s mantrou (často „Om mani padme hum“) a keď sa roztočí (čo musí byť výlučne v smere hodinových ručičiek) modlitba sa opakuje a jej energia sa tak šíri do okolia.
Náš štvrtý deň na treku tak po roztočení tibetských valčekov definitívne naberá smer Shree Kharka. Po pár minútach cesty za Manangom prichádzame na rázcestie. Šípka rovno ukazuje smer Thorong La, no my sa vyberáme opačne, pretože sme si ten „náš“ okruh okolo Annapurn chceli ešte spestriť výstupom k jazeru Tilicho Lake.
Do dedinky Shree Kharka, ktorá je skôr len akási veľká „ubytovňa“ pre turistov, je to len cca 11 kilometrov s celkovým prevýšením takmer 500 metrov, čo by po oddychovom a aklimatizačnom dni v Manangu nemal byť žiaden problém.
Počasie nám praje, gýčové výhľady neprestávajú, a tak krôčik po krôčiku kráčame ďalej dolinou. Tá sa miestami spolu s korytom riečky Khangasar Khola (prítok rieky Marshyangdi) nafúkla do poriadnej šírky, no ani takáto scenéria netrvala dlho.
Po prechode visutým mostom, kde sme usúdili, že tento je zatiaľ ten „naj“, stúpame úzkou cestičkou, ktorá nás privedie na obrovskú lúku. Keby mi niekto pri tom moste povedal, že tam hore je také miesto, tak mu nebudem veriť.
Dolina sa hneď akoby scucla a nabrala taký útulnejší charakter. Zatiaľ, čo hneď vpravo popri ceste zdobia okolie himalájske borovice, na druhej strane za riekou zrazu obdivujeme celkom seriózny les, náznaky ktorého bolo vidieť už skôr.
Čo ma ale fascinovalo, bol obrovský stožiar uprostred lúky, z vrcholu ktorého boli do všetkých strán natiahnuté špagáty a na nich vo vetre vejúce tibetské modlitebné vlajky.
„Veterný kôň“ známy ako Lungta je druhý veľmi silný symbol tibetského budhizmu, ktorý je predovšetkým tu v horách viditeľný pomerne často. Vlajočky sú v piatich farbách a každá z nich má inú symboliku. Modrá je symbolom oblohy, biela vzduch, červená ohňa, zelená vody a žltá vlajka symbolizuje zem. Vlajočky sú podobne ako mlynčeky tiež často krát nositeľmi rôznych mantier, ktoré sú na nich vytlačené. Miestni veria, že keď ich vietor (a ten tu vie byť teda poriadny) rozvlní, mantry sa začnú šíriť do sveta.
Ešte chvíľu postojíme a pokocháme sa pohľadom do doliny, pretože pri pohľade pred seba je nám jasné, že tieto výhľady týmto smerom a s takouto scenériou, budú na tomto treku tie posledné…
Pred nami je totiž zaujímavý, no aj trocha nebezpečný úsek, na ktorý nás po nejakom čase chôdze upozorňuje tabuľa s nápisom „landslide area“. Krajina sa zrazu mení na nepoznanie a my vstupujeme do časti hôr, ktoré sú plné skál a množstva špicatých kopcov rôznej výšky.
Cesta je akoby vytesaná do prudkého štrkového svahu, ktorý sa môže kedykoľvek zosunúť.
Zatiaľ čo my ideme pekne po jednom, vždy na Kumarov povel, trojica našich šerpov uteká naraz a to s poriadnym nákladom na chrbte, či skôr na čele. Na čele preto, že všetci šerpovia nosia tie batohy takým zvláštnym spôsobom, kde si ich upevňujú prostredníctvom akéhosi hrubého kusu látky, ktorý vedie cez čelo a vzadu obopína batožinu.
Takýchto prechodov absolvujeme ešte niekoľko až nakoniec nechávame tento úsek za sebou.
Po ňom nasleduje scenéria veľmi podobná tej z domu. Vyschnutá jesenná tráva, zopár kríkov a pomedzi to malé trčiace kamene. No vyzerá to tu ako u nás na Kráľovej holi, poznamenáva Peťo.
Do Shree Kharky sme dorazili viac-menej na obed, po ktorom nasledoval nejaký čas na oddych a ešte menší aklimatizačný výstup. Ten vyšiel tak symbolicky na 2 kilometre, 200 metrov a na cca 2 hodinky.
Shree Kharku som si ani neviem prečo, hneď obľúbil. Bolo to tými malými domčekmi, kde sme boli ubytovaní, reštauráciou, kde to žilo a či výhľadom, ktorý bol zas niečím iným a jedinečným? Neviem…
Keď sme mali večernú partičku kariet s čelovkami (keďže večer opäť vypadol prúd) za sebou, pobrali sme sa spať. Táto noc mala byť naša prvá nad hranicou 4 000 m.n.m.
Piaty deň mal byť najkratší. Možno aj preto, aby sme boli v takom šetriacom režime pred výstupom k jazeru, keďže tam výška presiahne hranicu 5 000 m.n.m.
Do Tilicho Basecamp 4 200 m.n.m, ktoré je od Shree Kharky vzdialené 6,6 km prichádzame za cca 3 hodinky. Po ubytovaní sa a obede ideme na tradičnú vychádzku uličkami, no ja si prvý krát beriem páperku, čiapku a rukavice. Je to trocha zvláštne, ako sa tá pocitová teplota s nadmorskou výškou mení, hlavne keď sa pozerám na tú fotku, ktorú mám pri tabuli Shree Kharka 4070 Mtr.
Aj keď nám Kumar hovoril, že sme dostatočne aklimatizovaní a pripravení na zajtra, a že máme radšej oddychovať, nedalo nám to a spolu s Jožom a Peťom sme si urobili ešte krátky výstup cestou smerom k jazeru.
Keďže elektrina bola večer už len na prídel (zapli generátor, aby sme sa najedli a pobalili) vynechali sme večerné vysedávanie pri teplej piecke. Každý z nás sa radšej pobral do tepla svojho spacáka, aby sa v tichosti sám so sebou pripravil na zajtrajšie skoré ráno a samotný výstup, ktorý mal byť jeden z hlavných bodov celého treku.
Celá debata | RSS tejto debaty