„Hello? Is there anybody in there“
Toto tiché známe „zvolanie“ na pozadí monumentálnej audiovizuálnej scény pomaly, ale iste otvorilo dvere k štvrtkovej Watersovej show. V Prahe to bol už druhý koncert po sebe, no tento sa na rozdiel od toho stredajšieho, vysielal naživo do celého sveta. Turné s názvom This Is Not a Drill! je tiež označované ako „prvé rozlúčkové“, na ktorom tento fenomenálny hudobník svojským spôsobom mapuje svoju bohatú kariéru.
Hneď prvé tri skladby v podaní modernej verzie Comfortably Numb a nerozlučného dua TheHappiest Days of Your Life/Another Brick in the Wall dali zaplnenej O2 aréne na známosť, že toto nebude len nejaké „tiché posedenie“, kde si v závere zamávame na rozlúčku. Ale že to bude show, ako sa patrí. Show, na ktorú sme od niekdajšieho mozgu kapely Pink Floyd zvyknutí už desiatky rokov.
Po úvodnom triu, ktoré sa nieslo výlučne v znamení hitov jednej z najslávnejších kapiel v dejinách, nasledovali Watersove sólové skladby, kde sa už naplno prejavuje jeho ľavicový a protivojnový aktivizmus. Energickú The Powers That Be, kde sa hudobník doprevádza na elektrickej gitare, strieda pomalá akustická The Bravery of Being Out of Range, pri ktorej si hlavný protagonista sadá za klavír, aby nám za nemalej podpory pôsobivej videoprojekcie odhalil a poukázal na to, čo mnohí z nás nevidia…
Záver prvej časti sa nesie opäť v znamení tých najväčších hitov Pink Floyd. V ňom sa vracia k svojim začiatkom a spomienkam na Sida Barretta v slávnej akustickej balade Wish You Were Here, ktorú v zapätí strieda progresívna skladba s pôsobivým názvom Shine On You Crazy Diamond … Poslednou skladbou v prvej časti umelec opäť pripomína hlavnú tému celého turné, a to tak, ako sa patrí. Počas „protest songu“ Sheep lieta nad hlavami divákov O2 arény obrovská „maketa“ ovce, ktorou hudobník nielen kritizuje spoločenské pomery, ale aj pripomína slávny album Animals.
Po krátkej prestávke sa audiovizuálna scéna premieňa na obrovsky múr z tehál, no a keď sa zo stropu spustia zástavy s legendárnym logom prekrížených kladív, je jasné, čo sa bude diať. Na scénu vpochoduje Roger Waters s dvoma „pomocníkmi“, odetý v dobre známom prevleku, aby skladbou In The Flesh a rockovou vypaľovačkou Run Like Hell odštartoval druhú časť koncertu.
Skvelý program, umne vyskladaný z tých najslávnejších piesní niekdajšieho basgitaristu legendárnych floydov, pokračuje ďalšou typicky Watersovskou baladou s názvom Déjà Vu. Pri tejto, pomerne novej skladbe, berie hudobník do rúk opäť akustickú gitaru. S podporou veľmi trefných sloganov premietaných na „pódiový kríž“ sa na chvíľu opäť stáva akýmsi svedomím tých, ktorí by ho akoby vôbec nemali… Is This the Life We Really Want? padne veľmi dobre mierená otázka tesne pred tým, než zaznie nezabudnuteľný basgitarový riff veľmi úspešnej skladby Money.
Koncert graduje aj s príchodom jeho záveru, a to hneď ďalším dielom z legendárneho The Dark Side of the Moon. Us and Them s nezabudnuteľným zvukom saxofónu je skladba, ku ktorej niet čo dodať… No je to zároveň aj prvá pieseň záverečného kvarteta, prelomového albumu Pink Floyd, ktoré vo štvrtkovej show Waters jednoducho nemohol nezahrať.
Úplný záver sa niesol v dobre vyskladanej trojici. Akýsi varovný zdvihnutý prst v podobe piesne Two Suns in the Sunset, vystriedala klavírna novinka The Bar, ktorá plynulo prechádza k poslednej piesni. No a tou pri celom koncepte, nemohla byť žiadna iná, než Outside the Wall…
Waters označil turné ako „ohromujúca obžaloba korporátnej dystopie, v ktorej všetci bojujeme o prežitie“, kde vyzýva milovať, chrániť a zdieľať náš drahocenný a neistý domov na Zemi.
„Moje prvé turné na rozlúčku.“
A veru bola to rozlúčka ako sa patrí. Roger Waters je celoživotným bojovníkom za lepší svet, no zatiaľ čo iní berú do rúk zbrane, jeho zbraňami bola vždy fenomenálna hudba a texty. No a keď sa k tomu pridali skvelí hudobníci s vokalistkami, ohromná audiovizuálna show a plná Pražská O2 aréna, nemohlo to dopadnúť inak. Tak úvodná, ako aj záverečná pieseň, pochádzala z legendárneho projektu The Wall, čo určite nebolo náhodou. Hlavne záverečná Outside the Wall, pri ktorej hudobníci pomaly opúšťajú scénu, ostane pre nás už navždy istým mementom toho, aby sme neprestali búrať múry, múry ktoré nám bránia, jednoducho povedané, byť lepšími …
je určíte super spevák a hudobník ale... ...
jPink floid je moja srdcovka uz dlheeee roky. ...
Celá debata | RSS tejto debaty