Mali sme svoju zátoku a maják nad ňou. Mali sme svoje obľúbené miesto „pri krabovi“, aj cestičku, ktorá k nemu viedla. Mali sme aj svoju obľúbenú reštauráciu s pôsobivým ruským názvom Volga … Mali sme more plné vĺn s modrou oblohou nad nami. Na konci našich potuliek Indiou sme mali sedem dní plážovania, horúceho slnka a aj priateľov. Bol to skvelý záver. Hlavne preto, že sme mali jeden druhého …
Romantické čajové plantáže s čarovným mestečkom Munnar sme opúšťali s vedomím, že táto destinácia bola pre nás tá posledná s prívlastkom poznávacia. Na Indiu sme mali päť týždňov no keď sme uvažovali nad tým ako naložiť s poslednými dňami, nebolo veľmi o čom. Aj preto sa záver našich potuliek Indiou odohrával na juhu v objatí Keralských pláží.
Začiatkom januára sme tak definitívne odštartovali „naše leto“, no a akousi bránou do jeho náručia bola pre nás plavba hausboatom v oblasti Allepey. Tá odštartovala opäť na jednom Indickom aj Keralskom „naj“, na najdlhšom jazere Indie Vembanad, ktoré je zároveň najväčším v celej Kerale, Do prístavu nás odviezol malý štvormiestny čln. Pravdupovediac o tejto atrakcii sme nejako nič viac nezisťovali. Navrhla nám to cestovka a my sme nenamietali, pretože sa nám to zdalo ako celkom príjemný štart do záverečných dní. No keď sme dorazili do prístavu neverili sme vlastným očiam.
„Hello, ja som váš kapitán, a toto bude vaša loď.“ Povedal sympatický Ind a ukázal na viac ako dvadsať metrov dlhý hauseboat.
Už z vonku vyzeral na tunajšie pomery majestátne no to, čo sme uvideli dnu nám doslova vyrazilo dych. Vedeli sme, že sa máme necelé dva dni plaviť nejakou loďkou, no vzhľadom na to aké pomery vládnu v tejto krajine sme nič svetoborného nečakali. Možno aj preto sme boli tak príjemne prekvapený. Hausboat disponoval kuchyňou s kuchárom , ktorá bola väčšia než tá v klasickom trojizbáku, k tomu jedáleň, kúpeľňa s rohovou vaňou, spálňa a k tomu jedna vnútorná a jedna vonkajšia terasa. Naše leto sme tak odštartovali, ako sa hovorí, vo veľkom štýle. Po nalodení náš kapitán nabral kurz Allepey Backwaters a my sme sa definitívne prepli do relaxačného módu.
Náš cieľ Allepey, alebo tiež Alappuzha je akýmsi centrom Kerala Backwaters, čo je vlastne sieť jazier, lagún a kanálov ležiacich paralelne k pobrežiu Arabského mora. Toto Malabar coast (ako mu hovoria Indovia) postupom času narástol do tak nevídaných rozmerov, že dnes sú súčasťou riek, jazier, lagún či umelo vybudovaných kanálov aj prístavy, ostrovy malé dedinky či mestečká, ktoré si tu žijú akoby vo svojom vlastnom svete. No a keď sa k tomu pridá dobré jedlo, na teraske masala čaj s pečenými banánmi okolitá palmová džungľa, príjemné počasie, no a na záver priam gýčovité západy slnka, relax je stopercentne zaručený.
Lepší štart do nášho posledného týždňa sme si nemohli priať.
No a ten, ten naplno začal v prímorskom letovisku Varkala, kam sme sa na tri dni presunuli zo zátoky Allepey. Hoci sa mesto môže pýšiť viacerými „atrakciami“ my sme od neho chceli a potrebovali už len jedno. K vytúženému moru sme to od hotela mali cca pätnásť minút takou nejasnou cestou, na ktorej sa pred nami občas ukrývala aj samotná pláž. Tá leží pod obrovským útesom čo jej dodáva tak výnimočnú a nezabudnuteľnú atmosféru. No a výnimočná bola aj určitá zhoda náhod.
Naši kámoši Marek a Bubu boli v Indi v rovnaký čas, no a keďže sa ich program skončil a mali ešte par dní navyše rozhodli pridať sa k nám, čím nám so sebou priniesli aj kúsok domova . . .
A tak sa aj stalo a nasledujúcich pár dni vo Varkale a v mestečku Kovalam, ktoré bolo našou poslednou zastávkou bolo o to príjemnejších.
Sedíme si na večery v našej obľúbenej reštaurácii s trocha čudným názvom Volga a k zapadajúcemu slnku nad hladinou mora znie Óóóómm. Musíme konštatovať, že lepší záver sme si vymyslieť, jednoducho nemohli. Že celá India, tak ako sme si ju naplánovali bude mať v našich srdciach svoje miesto už asi naveky.
A keď sa tam niekedy budeme chcieť vrátiť stačí, že zavrieme oči, zavrieme oči a budeme jednoducho spomínať…
Budeme spomínať a nezabudnuteľný prvý dotyk s touto krajinou v jej hlavnom meste Delhi, ktorý si budeme navždy pamätať vďaka bláznivej jazde tuk-tukom a prvej ochutnávke skutočného indického jedla.
Budeme spomínať na Rishikes, na náš Rishikes kde sme sa ocitli, už ani nevieme ako. No ktorý nás dostal svojou atmosférou, uličkami s vôňou vonných tyčiniek a akýmsi pocitom skutočnej slobody.
Budeme spomínať aj na náš trek na úpätí Himaláji, kde sme so sebou priniesli aj neskutočné veľkú snehovú perinu. Kde sme v provizórnych chatrčiach zaspávali s čiapkami na hlavách a na druhý deň oberali pomaranče.
Budeme spomínať na nezabudnuteľný Golden Temple v Amritsare vďaka jeho štedrosti. A samozrejme na Taj Mahal, pretože jeho silueta, ktorá sa pred človekom zjaví keď sa postaví pod hlavnú bránu patrí k tým najromantickejším výjavom na tomto svete.
Budeme spomínať aj na štát Rajastan, ktorý bol aj napriek púšti, v ktorej sa nachádza, pre nás tak pestrý. Na nádherný Jaipur s pevnosťou Amer so slonmi aj bláznivými nákupmi. Na Pushkar, ktorý sa nám bude spájať s našou ťavou slávnosťou a falošným guruom, ktorý klamal ešte aj pri posvätnom jazere. Na modrý Jodhpur, kde sme sa túlali jeho uličkami či Udaipur, ktorý mi vďaka sitar splnil jeden z ďalších snov.
No a samozrejme, že budeme spomínať aj na Keralu. Na krajinu kokosov, vodopády, čarovné čajové plantáže či na posledný týždeň na pláži vďaka, ktorému sme okúsili aké to je užívať si v januári leto so všetkým čo k tomu patrí…
Je pekný slnečný deň a s Jajou si užívame poobedňajšiu siestu na terase nášho hotela v mestečku Varkala.
Erik: „Pamätáš na naše prvé stretnutie?“
Jaja: „Áno.“
Erik: „Pýtala si sa ma na môj cestovateľský sen.
Ja som povedal India a ty to isté.
Zasmiali sme sa.
Bola to ďalšia vec, na ktorej sme sa zhodli.
Povedal som ti, že tam teda pôjdeme spolu, hoci sme sa vtedy videli len pár
minút.“
Jaja: „Áno pamätám.“
Erik: „No vidíš, a tak sa aj stalo…“
Viac slov už nebolo treba. Všetko ostatné za nás povedali naše spomienky, pohľady a naša láska …
V tomto krásnom momente som sa nechal chvíľu unášať, potom som vstal a odišiel som do izby. Keď som sa vrátil späť držal som v rukách náš indický zápisník, do ktorého sme si počas našich potuliek ukladali spomienky. Otvoril som ho na čistej strane a začal písať tento príbeh …
Celá debata | RSS tejto debaty