erikvarchol

Aj keď nás Kerala privítala prístavným mestom Kochin či vodopádmi Athirappilly my sme svoje kotvy vyhodili predsa len niekde inde. Na pár dní nás totiž prichýlilo srdce keralských hôr obkolesené nádhernou prírodou s rozprávkovými čajovými plantážami v mestečku Munnar. 

Náš prvý deň v štáte Kerale bol zážitkami doslova nabitý. V jeden deň sme totiž o polnoci stihli priletieť na letisko v meste Kochin, ubytovať sa na pár hodín v hotely, doobeda absolvovať prehliadku mesta, poobede cestovať k vodopádom Athirappilly, tam si ich patrične užiť, no a potom zas na hotel, lebo zajtra bude nasledovať ďalší viac ako štvorhodinový presun autom.

Keď však prišlo to zajtrajšie ráno boli sme opäť plný síl a cestu sme aj vďaka vnímavému šoférovi príjemne spestrili.

Cesta do mestečka bola v porovnaní s tou bližšie pri pobreží predsa len trocha o inom. Kokosové palmy tak príznačné pre Keralu ustúpili hornatým lesným porastom, na ktorých sa z času na čas začali pomaly objavovať čajové plantáže. Kľukatý horský prechod v južanskej džungli dal zabrať nielen nášmu šoférovi ale aj nám.

„Nie ste hladný?“, opýtal sa nás šofér.

„Ani nie. No možno by sme si dali niečo ľahšie, nejaké ovocie napríklad.“ Odvetili sme trocha podozrievavo a čakali čo sa bude diať.

„Ok. No problem. Zastavím, ak niečo uvidím.“

Problém bol však v tom, že sme od vtedy čo vyslovil tú vetu minuli už niekoľko stánkov či obchodíkov doslova obvešaných exotickým ovocím no zastaviť sme akosi zabudli. Začali sme ho teda podozrievať, že nás (ako tí na severe) bude vláčiť po obchodoch určených výlučne pre turistov.

„Už sme minuli niekoľko obchodov, prečo ste nezastavil?“ Skúšame zistiť, čo sa deje.

„To ovocie nebolo Ok.“ Odpovedal a my sme sa rozhodli dať mu ešte šancu.

Po pár minútach bol na obzore ďalší z obchodíkov no a tu náš šofér spozornel.„Počkajte ma v aute“  povedal a vybral sa na „kontrolu“.

Neposlúchli sme však jeho príkaz a vybrali sa za ním. Ako pristupujeme k výkladu plného ovocia oči aj brušká sa potešili, no a zrak nám padol hneď na banány neobvyklej farby. Doposiaľ sme zažili už viacero druhov no tieto žiarili sýtou červenou farbou. No ako náhle si obzeráme ponuku pristúpi k nám náš kamarát a pošepne nám, že sa ide ďalej.

Podobný scenár sa opakuje ešte niekoľko krát. Zastavíme šofér vyskočí z auta podíde k banánom prísnym a múdrym okom ich premeria ohmatá si ich potom nasadne  do auta a s prázdnymi rukami pokračujeme v ceste.

Ako sa však hovorí, všetko má svoj koniec, no a aj táto sprvu podivná „hra“ sa raz skončila. Náš šofér v našej „malej skúške“ obstál a my sme sa na zadných sedadlách auta pustili do ovocných hodov.

Priznám sa banány aj ananásy tu v Kerale chutili nejako ináč než tie u nás doma. Kým ananás mal neopakovateľnú sladučkú chuť tie banány hýrili hneď niekoľkými príchuťami, no pravdu povediac na tú z našich obchodov sa nepodobala ani jedna…

Počas nekonečnej cesty do Munnaru sme ešte absolvovali návštevu v jednej z mnohých Spice Graden. Indicke jedlo a hlavne korenie je pre túto oblasť viac než príznačné. Pestovatelia aj obchodníci s korením svoje podnikateľské zameranie veľakrát poňali tak, že záujemcovia o kúpu korenín absolvujú aj prehliadku v Spice Garden, čo bola jedna z „atrakcií“, ktorú sme veľmi radi absolvovali aj my.

Deň pomaly ubiehal, nám sa pomaly hromadili zážitky, no a pomaly sme sa aj blížili k cieľu. Mestečko Munnar nás však privítalo dosť nezvyčajným spôsobom.

Keď som pri vstupe uvidel veľký bilboard a na ňom Cheguevaru bral som to ako dáky vtip. No most plný malých vlajočiek s kosákom a kladivom či obrovské plagáty Lenina a Marxa doslova na každom kroku už zrejme nebol len vtip.

Ako sme sa dozvedeli práve prebiehala volebná kampaň, a tak ten silný vplyv komunizmu (ktorým je štát Kerala známy) bolo veru cítiť.

Náš hotelík sa nachádzal viac-menej na okraji, no vzhľadom na veľkosť mesta sme to mali do centra pešo necelú štvrť hodinku. Mestečko Munnar sa nachádza v nadmorskej výške cca 1600 metrov a je akýmsi centrom čajových plantáži, ktoré ho obkolesujú. Indovia v tejto oblasti žili pestovaním čaju už od nepamäti no až britskí kolonisti vyviezli tento čaj do celého sveta. Ten je pestovaný v celom okolí na nádherných symetricky dokonale zladených poliach, ktoré z výšky vyzerajú ako koberec. Fotografie vedia niekedy robiť neskutočné divy a veľakrát sa mi stáva, že to čo vyzeralo na fotkách ako niečo úžasné je naživo iba akýmsi slabým odvarom. Munnar s jeho okolím je však výnimkou par excellence. Zažiť okolitú prírodu, a ešte za tak pekného počasia na aké sme mali šťastie my, je čosi neopísateľné.

Mesto je tiež výborným centrom pre turistické výjazdy do okolia, z ktorých sme sa zamerali na národný park Eravikulam.

Hlavnú časť parku tvorí obrovská plošina zelených pastvín, ktorá sa nachádza vo výške cca 2000 m.n.m. Park je okrem bohatej fauny a flóry či výskytom rôznych endemitov známy aj tým, že sa na jeho území nachádza aj najvyššia hora južnej Indie Anamundi s výškou 2695 m.n.m. No a práve tá bola po našom zoznámením sa s mestom Munnar našim ďalším cieľom.

Zvykne sa hovorievať : „má to však jeden háčik“. Problémom však bolo, že tu bolo háčikov hneď dva. Prvý bol ten, ktorý sa zvládnuť dal. Šlo o to, že spolu s nami chcelo ísť tam hore aj mnoho ďalších nadšencov, a tak sme si museli vystáť nie najmenší rad na minibus, ktorý nás odviezol až pod úpätie Anamundi.

Ten druhý problém bol však vážnejšieho charakteru, a ten mali na svedomí samotní indovia. Ako sme sa dozvedeli od nášho sprievodcu výstup na horu Anamundi je už dlhší čas zakázaný, a to z prozaického dôvodu. Indovia známy svojou benevolentnosťou takmer ku všetkému zanechávali na hore takú spúšť odpadkov, že to bolo neúnosné, a tak národný park v snahe uchrániť svoj klenot pobyt na ňom jednoducho zakázal.

Tak sme si povedali, že možno niekedy nabudúce a snažili sme si užívať prenádherné výhľady, ktoré sú svojou atmosférou niečím neopakovateľným.

Náš čas sa však naplnil, a my sme museli miesto pod horou Anamundi prenechať ďalším nadšencom prírody.

Mestečko Munnar so svojím okolím, ostane pre nás opäť jedným z tých časti Indie, ktoré sa nám vrylo hlboko do sŕdc. Možno sa tu ešte niekedy vrátime a možno to bude to v čase keď bude svet opäť o čosi lepší. Potom si vyjdeme na horu Anamundi a pozrieme sa na všetku tú  nádheru ešte raz. Pretože ako sa hovorí, dobrého nikdy nie je dosť …

Banány

V pozadí Anamundi

Obľúbená farba auta 🙂