erikvarchol

Keď sa Maharádža z Radžastánu na znak svojej moci rozhodol uloviť tigra, dopočul sa o tom zázračný vták. Prišlo mu ľúto, že by mali v honbe na tigra a pre ľudskú pýchu zomierať nevinné zvieratá. Keďže mal zázračnú moc, rozhodol sa panovníkovi tento jeho plán prekaziť. Vždy, keď sa Maharadža vydal na lov, rozletel sa lesom a všetky zvieratá varoval. Mocný pán však vtákov dobrý úmysel rýchle odhalil a prikázal sluhom, aby ho zajali. Sedí v komnate Maharadža a vedľa neho v klietke zázračný vták. Zadíva sa lepšie panovník na vtáka, ktorému stekajú po lícach slzy a pýta sa ho: „Plačeš, lebo vieš, že ťa zabijem, však?“. „Nie“, odvetil, vták. „Neplačem kvôli sebe, ale kvôli tebe … “ Tento príbeh má byť ponaučením. Ponaučením pre tých, ktorí páchajú zlo. Lebo tak, ako bude dobro dobrom odmenené, bude aj zlo trestom za zlé správanie. No a v týchto končinách sveta, kde vládnu zákony karmy o to viac …

Tento príbeh sa odohral kedysi dávno neďaleko malého mestečka Amer, na okraji ktorého časom vyrástlo nádherné sídlo tunajších panovníkov. Keď sa v roku 1727 maharadža Sawai Džai Singh II. rozhodol preniesť panovnícke sídlo z hôr do údolia, vytvoril okolo neho nádherné mesto Jaipur.

Do Jaipuru prichádzame poobede a to po krátkej zastávke vo Fatehpur Sikri. Fatephur Sikri je jedno významné historické miesto, z ktorého sa v 16.storočí stalo na dvanásť rokov aj sídlom mogula Akbara Veľkého po tom, čo ho presunul z neďalekej Agry. Legenda hovorí, že tak urobil zo zúfalstva, pretože sa nemohol dočkať mužského dediča trónu. Keď požiadal o radu svätého muža, šejka Salima, ten mu povedal, že sa mu jeho vytúžený dedič narodí, no bude to len na tomto mieste, čo sa napokon aj stalo…

Rozprávky, báje, staré povesti či legendy majú zvláštne čaro. No a „čarovná“ bola aj jedna, opäť typicky indická situácia. Náš jaipursky hotel sa nachádzal na okraji mesta, no a samozrejme že nie na tom okraji, kam sme doň vchádzali my.  A tak náš prvý dotyk s Jaipurom bola takmer hodinová „vyhliadková jazda“ naprieč celým mestom. Keď sme zastavili na jednej z križovatiek, náš šofér nahodil taký zvláštny úsmev, stiahol okienko a začal zo šoférom z vedľajšieho auta viesť náruživú debatu. Na tom by nebolo nič nezvyčajné, koniec koncov, je to v Indii dosť častým javom. Nezvyčajné však bolo to, že nám bol chlapík z vedľajšieho auta nejaký povedomý. A odkiaľ?

Na ceste z Amritsaru do Agry sme mali takú technickú prestávku v Delhi vzhľadom na pomerne veľkú vzdialenosť a aj kvôli doladeniu detailov v miestnej cestovke. Na vlakovej stanici v Delhi nás čakal šofér s autom, aby nás odviezol do hotela a následné ráno do cestovnej kancelárie. Lenže ráno už prišiel niekto iný. Veľkú pozornosť sme tomu nevenovali. Keď sme sa len tak medzi rečou v cestovke pýtali, kto vlastne bude s nami absolvovať tých desať dní v Rajastane, dôležito sa tváriaci  manager cestovky nám s poľutovaním oznámil, že „ten včerajší“ ochorel. Že sa musí dať dokopy, čo pár dní potrvá, takže s nami ísť nemôže. OK. Škoda pomysleli sme si, kvôli podstatne lepšiemu autu. Lenže čo čert nechcel?

Ten chlapík vo vedľajšom aute plnom turistov nebol nik iný, než ten „náš“, ktorý tak náhle ochorel. Stará múdrosť hovorí, že lož ma krátke nohy. No tu v Indii sme každým dňom nadobúdali pochybnosti, či tá indická lož ich vôbec nejaké má …

Jaipur je naša piata „mestská“ zastávka a India nás čím ďalej, tým viac neprestáva prekvapovať. Mesto je charakteristické svojou ružovou farbou, ktorú dostalo v roku 1853 pri príležitosti návštevy princa Alberta, a tak je od tých čias známe aj pod menom Ružové mesto. Konečne sa nám oteplilo,  a veta „je mi teplo“, ktorá sa ešte pred pár dňami na sklonku decembra zdala ako čosi nepredstaviteľné, je tu…

Naša prvá  zastávka na potulkách mestom bol Havá Mahal (Palác vetrov), ktorý bol postavený v roku 1799. Wind palace, ako mu Indovia hovoria, je v podstate  „iba“ pätnásť metrov vysoká päť poschodová „stena“  s množstvom malých balkónikov, ktoré zdobí 953 okienok. Tie boli jedinou možnosťou, ako mohli maharadžove manželky nazrieť na svet za múry „zlatej klietky“. Havá Mahal bol v skutočnosti „iba“ takou zastávkou na ceste k neďalekej pevnosti Amer. Aj keď sa Amer Fort nenachádza priamo v meste, je akousi jeho neoddeliteľnou súčasťou, ktorú by nemal žiaden návštevník Jaipuru vynechať.

Pevnosť, niekdajšie sídlo maharadžu,  je situovaná na okraji mesta na výbežku Aravallských vrchov, kde je  zasadená do nehostinného, no čarovného prostredia. Keďže sme sa k hlavnej bráne Surádžpol, čo v preklade znamená Slnečná brána chceli dostať kráľovským spôsobom, museli sme si na toho svojho slona nejaký ten čas počkať. Ten nás potom „za odmenu“ vyviezol úzkou cestičkou až na prvé nádvorie Džaleb čauk. Za ním sa nachádza už rozlohou podstatne menšie Díváne-ám, kde potom nasledujú kráľovské príbytky. V centrálnej časti celého komplexu boli umiestnené Ženské komnaty – Zenána. Tieto štyri hlavné časti komplexu sú umne popretkávané okrasnými záhradami, pôsobivými bránami a komnatami rôznych veľkostíl odkiaľ sa nám naskytlo veľa krásnych výhľadov do okolitého prostredia. Z jednej časti to bola drsná polopúšť, no z druhej oáza zelene a záhrad, kde je jedna z nich situovaná na zvláštnom výbežku priamo na jazere pod pevnosťou. Toto jedno z najkrajších miest v celom komplexe má paradoxne dosť smutnú históriu. Hovorí sa totiž, že tu stínali maharadžove neposlušné manželky. V pamäti nám tiež ešte dlho ostane interiér Sieni víťazstva – Mandiru, ktorý je pokrytý tisíckami zrkadiel, vďaka čomu aj malá sviečka dokáže rozsvietiť celý chrám.

Príjemné počasie, kontrast okolitej prírody, či rozprávkové paláce dali dnešnému dňu už na jeho začiatku pečať jedinečnosti, ktorú len tak niečo neprevýši.

Z pevnosti Amér sa vraciame späť do uličiek mesta, kde sa akoby zázrakom v pravý čas a na pravé poludnie ocitáme v pozoruhodnej stavbe observatória. Našu tour po tunajších pamätihodnostiach zakončujeme v komnatách Mestského paláca (City Palace), ktorého veľká časť ešte aj dnes slúži rodine maharadžu.

V tej časti paláca, kde smú vstúpiť aj turisti, je jednou z najväčších pých asi jedinej sály s expozíciou, neprehliadnuteľný kryštálový luster z Československa. Pozoruhodné boli tiež dve najväčšie strieborné nádoby na svete, každá o hmotnosti 340 kg. Tie maharádža použil pri svojej ceste do Anglicka, v ktorej si „neviezol“ nič iné, ako vodu z posvätnej rieky Ganga.

No ten pravý záver sa niesol, ako inak v znamení vychýrených staromestských trhov. Zhluk nespočetného množstva obchodov sústredeného pod Havá Mahal, ktorý sme si obzreli už ráno, zaručoval dostatočný výber pre Jajine nákupné chúťky. Netrvalo dlho a chýr o nás sa rozniesol po celej ulici, čo malo za následok to, že časom sme nie my boli tí, čo chodia a hľadajú niečo vhodné, ale predávajúci chodili za nami…

V závere dňa sme ešte zastavili na večeru v „našej reštaurácii“, ktorú sme si vyhliadli deň pred tým. Doplnili zásobu banánov (ktoré nám často slúžili ako desiata) a plný zážitkov a pohody  sme sa začali tešiť na to, čo prinesie naša ďalšia zastávka, púštne mestečko Pushkar.

Pohľad z okna pevnosti

cestou na Amer Fort 🙂

Miestny brúsič nožov 🙂