erikvarchol

Koľko ciest musí prejsť muž, skôr než ho nazvete mužom, či v koľkých voľbách je treba ísť voliť, aby sme zistili, že je to aj tak zbytočné?

Tieto dve zdanlivo rozdielne otázky majú veľa spoločného. Odpoveď na tú prvú lieta v ovzduší a na tú druhú ešte stále platí najlepšie jedno slovenské porekadlo: „lepší guľáš na mítingu ako vrabec v hrsti.“
Aj keď väčšina slovenského ľudu ešte stále naivne verí tomu, že nežnú revolúciu začal so sviečkou v ruke Ferko Mikloško v zastúpení rodiacich sa „revolucionárov“, si dnes namiesto postávania na námestí sadáme za „okrúhly“ stôl  zoči voči „nečakanej“ realite… Hriať pri srdci nás môže snáď iba to, že nielen tá naša politická scéna je plná lesku a biedy.
No pravidlo – načo zachraňovať seba, keď sa topia aj druhí, znie ako obraz rozprávkového vajca na vandrovke, ktoré spolu s Jankom potajomky vyjedá jahody z košíka krásnej Marienky…
Keby sa slobodný občan gréckej polis ocitol v demokracii 21. storočia, asi by mal pocit, že je skôr otrokom. Aj keď predovšetkým otrokom „našich“ zlý rozhodnutí.

Do parlamentných volieb ostáva ešte 22 dní. No aj keď tá oficiálna kampaň ešte stále stojí na prahu, boj o kormidlo lode, ktorá sa plaví do neznáma, je už v plnom prúde.
Taká predvolebná kampaň môže miestami znieť ako taká žalobaba, ktorá s potmehútskym úsmevom ukazuje prstom na druhých. Je to čas, kedy sa jednoducho povedané klame viac než kedykoľvek pred tým. No a ukáže sa aj to, za aký manšaft kope tá či oná „celebrita“.

Čo sa týka našich politických špičiek je to opäť ako jedna veľká rozprávka. Veľký súboj dobrých a zlých. Nepoškvrnení fígeľovci sťaby dobrá Biela víla, principiálny Richard Sulík, „seriózny“ Béla, viac než zopár novotvarov, politických fosílii a ich „vodca“ Mikuláš Dzurinda alias kráľ Levie Srdce na križiackej výprave proti jednofarebným proletárskym pešiakom, ktorí majú iba jeden smer. Zábavka pre tých „jednoduchších“, téma naviac pre štamgastov, či čím ďalej tým viac udomácnené mávnutie rukou? V novembri 1989 sme si vyštrngali demokratické štátne zriadenie, slobodné voľby a pluralitu názorov. Teda to, čo z podstaty zastupiteľskej parlamentnej demokracie nie je možné … Vysmievame samých seba rovnako, ako to robí pán Dzurinda, ktorý ide kolísajúc na prahu zvoliteľnosti rozdávať karty… Náš spoločný výkrik je tak podobný výkriku Mela Gibsona zo záveru filmu Statočné Srdce. Plný nesplniteľných ideálov, ktoré sú už vopred odsúdené na istú smrť… Hovorí sa, že lode majú mená žien a po desiatom marci tomu nebude ináč. Opäť príde pani „Koalícia“ ktorá sa chopí kormidla a svoju posádku povedie nevedno kam.

Loď z piesne Peciho Uherčíka nakoniec zachránia. No my si budeme musieť na tých našich
záchrancov ešte nejaké to volebné obdobie počkať. Ostáva nám tak len dúfať. Dúfať, že to príde skôr, než nám mocipáni našej malej banánovej republiky zožerú všetky plody našej práce…