erikvarchol

Každá cesta má svoj začiatok aj koniec. Má úseky, ktoré sú ľahké a aj tie ťažšie, ktoré nás vedia potrápiť. Odmenou za ne vie byť potom okrem dobrého pocitu aj akýsi druh poznania, poznania seba samého …

Som typ turistu, ktorý má rád skôr prechody než výstupy na štíty, aj keď rozumiem tomu, že štíty, alebo miesta na ich vrchole vedia byť  bezpochyby zaujímavé a svojím spôsobom aj atraktívne. Prechody mám rád hlavne v tom, že nejdem späť po tej istej trase. Taký obyčajný ľudský dôvod, kedy chcem vidieť a poznať čo najviac nového…

Celý náš trek bol viac-menej takou kombináciou prechod/vrchol. No aj keď bol ako hlavný bod programu označovaný Everest Basecamp, tým mojím vrcholom bol už od začiatku práve prechod cez Chola Pass.    

Východiskovým bodom na prechod cez priesmyk Chola Pass mala byť pre nás dedinka Dzonglha. Tá je od Gorakshepu vzdialená viac než desať kilometrov a leží v nadmorskej výške 4830 m.n.m,čo znamená, že dnes musíme klesnúť viac než 300 metrov.

Po relatívne dobrej noci sa zobúdzame už do novej klasiky, ktorá nespočíva len v tom, že mrzne, ale v tom, že mrzne už aj na izbách.

No a keď som sa chcel ráno ako tak v rámci možnosti umyť v sude s vodou, ktorá slúži ako jej zásobník, viedla k tomu iba jediná „cesta“. K vode som sa mohol dostať iba tak, že som rozbíjal ľad až pokiaľ sa niekde na dne neobjavila…

Z Gorakshepu vyrážame po raňajkách, a to pomalým tempom s možnosťou obdivovať okolie okolo nás. Za chrbtom máme Pumori a pred nami niekde tam dole vpravo je náš ďalší skromný príbytok v dedinke Dzonglha.

Cesta tam nám trvala možno dlho, no nemali sme sa kam ponáhľať. Do dedinky aj tak prichádzame ešte v čase pomerne silných slnečných lúčov, čo využijem na pranie na nepálsky spôsob a pokiaľ ešte slnko žmurká, využijem špagát na dvore a pridám sa.

Dnes ideme spať pomerne skoro, keďže zajtra ráno vyrážame ešte za tmy. Tesne pred spaním sa ešte poberiem na chvíľku von, pozrieť a pozdraviť hviezdy. Pohľad na nočnú oblohu v týchto výškach a bez svetelného smogu je neskutočný zážitok, a keďže toto bude naša predposledná noc, kde sme k ním najbližšie, nemohol som si to nechať ujsť.

Je 5:30 ráno, hviezdna obloha sa pomaly vytráca a niekde v diaľke, tam za tými siluetami himalájskych štítov sa do nového dňa prebúdza slnko. Pred naším príbytkom sa zíde sedem malých svetielok, ktoré pomaly kráčajú tmou a dnes aj za najťažším dňom z celého treku. Túto časť mám rád. Zažil som to už dvakrát minulý rok na Annapurne, no teraz to bolo zasa o niečom inom. Pred rokom kráčal spolu s nami pomerne veľký počet ľudí a svetielka z ich čeloviek vytvárali krásny čarovný pás svetla stúpajúci ku hviezdam. No dnes ráno to bolo trocha o inom. V takomto čase skoro ráno, sme tu totiž boli jediní.

Čas však nezadržateľne plynul. Stačila len čosi viac ako pol hodinka a z úplnej tmy sa pred nami vynorila celá himalájska paráda. Mráz nás niektorých trocha vytrápil, keďže prvých slnečných lúčov sme sa dočkali až takmer po dvoch hodinách. Tie však dokázali nielen príjemne zohriať, ale aj poriadne naštartovať, a to nielen telo, ale aj dušu.

Kým doteraz bola cesta takou kombináciou snehu a kameňov, od určitého bodu sa zásadne mení, a to nielen cestička vedúca na vrchol, ale aj celá okolitá krajina. Vstupujeme tak definitívne do oblasti pokrytej ľadom a snehom, čím náš trek nadobúda opäť novú tvár.

Terén sa zmenil na takú príjemnejšiu verziu, lebo zrazu bola pred nami rovná plocha s jemne vychodenou cestičkou, po ktorej sa s mačkami na nohách išlo naozaj dobre.

Ostré slnečné lúče v kombinácii so snehom dokážu v spoločnosti okolitých štítov vytvárať také obrazy, že sa viackrát pristihnem pri tom, ako iba stojím a neviem sa vynadívať…

Tento úsek bol za mňa jeden z najkrajších, aké sme zatiaľ zažili. No a keď sa k tomu pridala aj skutočnosť, že od určitého miesta bolo hore v priesmyku vidieť viať tie známe nepálske vlajočky, vtedy mu už nič nechýbalo…

Ku krásnej scenérii a obrazom, ktoré dokázala príroda v súhre so slnkom vytvoriť sa pridala aj skutočnosť, že svoj cieľ nielen vidíme, ale aj to, že ho už máme na dosah.

Záverečné desiatky metrov boli skutočne dobrodružné a miestami aj dosť nebezpečné. Ináč rozlezená skupinka sa opäť spojila a v samotnom závere sme už kráčali jeden za druhým spolu aj s našimi nosičmi.

Posledné kroky pred vstupom na „vrchol“ sa do nás ešte oprel poriadne silný vietor, a tak zábery z posledných chvíľ pred výstupom boli doslova ako z filmu.

Vlajočky vejú ako o život, vietor rozfúkava okolitý sneh a my postupne držiac sa akéhosi lanového zábradlia, poslednými krokmi vstupujeme na vrchol do sedla Chola pass 5420 m.n.m.

Nasledujú gratulácie, do uzimených a vetrom ošľahaných tvári vstupujú úsmevy a na srdciach hrejivý pocit, že sme to zvládli. Že sme dosiahli vrchol nášho nepálskeho dobrodružstva, a tiež to, že od tohto bodu už budeme len klesať. Plní radosti a eufórie sme však ešte poriadne netušili, čo nás čaká.

Do našej najbližšej už obednej zastávky v dedinke Drangnag to nemalo byť až tak ďaleko, no zostupy niekedy vedia potrápiť a keď sa k tomu pridal nie príliš kamarátsky terén, nejaká tá únava a odchádzajúca nálada, nebola to dobrá kombinácia pre to, čo sme ešte mali pred sebou…

Čakala nás ešte cesta do dedinky Gokyo ležiacej pri ikonickom jazere, no tá viedla cez nevyspytateľný ľadovec Ngozumpa, ktorý je najdlhším ľadovcom v Himalájach. Ten je okrem iného známy aj tým, že je pokrytý nielen ľadom, ale aj sutinou, štrkom a obrovskými skalami. Na ľadovci sa nevyskytuje jednoznačná cesta akú by sme očakávali. Toto miesto z času na čas mení aj vychodené chodníčky, čím sa vie zmeniť na bludisko, ktoré dokáže potrápiť.

Na nehostinný a na viacerých miestach dosť nebezpečný ľadovec „dozeral“ z diaľky obrovský masív osemtisícovky Čho Oju 8201 m.n.m.

A kto dozeral na nás? Miestami naši sprievodcovia Babu a Dawa, ale pri kráčaním úzkymi ľadovými cestičkami nad priepasťami, z ktorých už niet návratu, tam bol každý z nás zrazu sám, sám za seba…

Keď sa už slnko nadobro ukrylo za okolité štíty, aj my pomaly, po nekonečne dlhej ceste, opúšťame ľadovec a nevieme sa dočkať momentu, kedy zbadáme jazero Gokyo.

Nakoniec si pre ten pohľad musím odskočiť a trocha odbočiť z cesty, ktorá vedie do dedinky. Vystúpim na čistinku, kde podo mnou je už len priepasť a jazero.

Máme za sebou takmer dvanásť hodín. Začali sme po tme s čelovkami na hlavách a tma sa čo nevidieť vkradne aj do dedinky pod nami. Je za nami najnáročnejší deň, ale jeho koniec je naopak zaslúženou odmenou. Ešte nás čaká večer a noc v príjemnom hoteli, aby sme sa zajtra ráno pobrali ďalej dole, už smerom, ktorému začneme hovoriť domov.

Aj keď nás cestou do Lukly (miesto kde sme začínali) čakali ešte dva dni strávené v objatí týchto hôr, predsa len som to už vnímal trocha ináč. Jazero Gokyo bola posledná cieľová zastávka, posledné miesto, ktoré bolo niečím výnimočné, zaujímavé. Tam sme sa ráno definitívne rozlúčili s pohľadmi na ozaj vysoké okolité štíty, a to tým najgýčovejším spôsobom, ich odrazom na hladine jazera…

Potom sme sa už chtiac-nechtiac pobrali pomaly dole, akýmsi rozlúčkovým pochodom smer Lukla. Tieto dva dni bol dostatočný čas na to, aby sme sa každý sám za seba a v tichosti s týmto miestom rozlúčili. Poďakovali sa za to, že nám hory otvorili svoje náručie a dovolili vstúpiť na miesta, kam sa len tak hocikto nedostane …

Definitívna rozlúčka s celou partiou bola v Lukle, večer pred ranným odletom do Kathmandu, kde sme si s niektorými podali ruky už naposledy. Našu päticu však ešte čakali viac ako dva dni strávených v hlavnom meste, ale to už bolo trocha z iného súdka …

Naše úplne posledné spoločné chvíle pred odletom domov boli večer v Kathmandú, tam v tej hotelovej záhrade pri dohasínajúcom krbe. Keď padlo posledné kolo otázok, mal som pocit, akoby sme zrazu všetci mali k sebe o čosi bližšie. Na všetko dozerali neďaleké palmy a pomelovník, zvedavo sa skláňajúci nad našimi odpoveďami, nad naším životom.

Všetci sme o sebe niečo prezradili, niečo si nechali pre seba, ale tak to asi malo byť…

Život má byť aj trocha tajomný, aby sme v budúcnosti mali aj v sebe samých ešte stále čo objavovať.

A keď niekedy v sebe objavím túžbu vrátiť sa v spomienkach do Himalájí na tento trek, viem že to nebude „len“ o horách a prírode, ale že to bude aj o štvorici ľudí, ktorí boli neodmysliteľnou súčasťou tohto príbehu. Viem, že si spomeniem na mladšiu sestru Danku a jej veselú povahu, na trocha tajomnú Zuzanu, ktorá sa zamilovala do Ama Dablam, samozrejme na Joža a jeho Dal bhat, fotografie aj to, ako sa nám na chvíľu stratil, no a nakoniec na rozvážnu Julku, na jej pokoj, životný nadhľad, a aj na to, ako nad tým všetkým, akoby tak trocha dávala pozor.

Je už dávno po polnoci, oheň v krbe už vyhasol a hoci každý z nás vedel, že už ozaj potrebujeme ísť, aj napriek tomu sme sa ešte stále snažili, aspoň na chvíľku, zastaviť čas …