Hory vedia mať rôznu podobu. Dokážu nás nadchnúť, upokojiť a inšpirovať, poznajú liek na unavenú dušu a kto im dokáže načúvať, vie v ich prítomnosti rozlúsknuť mnohé životné otázky. V ich priateľskom náručí dokáže človek spočinúť a byť sám so sebou a to takým spôsobom, akým nikde inde.
No na druhej strane nám vedia ukázať aj svoju inú tvár. Drsné a nehostinné prostredie, ktoré vie byť pre náš život nebezpečným, či podmienky, ktoré sú mnohokrát akousi skúškou našich schopností. No a to, či vydržíme, je len na nás. Na našom odhodlaní či na našej odvahe a túžbe prekročiť seba samého…
Po noci strávenej v hoteli Everest View a luxusných raňajkách v ňom, sme sa chtiac-nechtiac museli vrátiť späť do reality. Mali sme pred sebou takmer sedem kilometrov vzdialenú dedinku Tengboche, ktorá leží v podobnej nadmorskej výške ako naša posledná zastávka. Za normálnych okolnosti by to bola nenáročná prechádzka, no keďže sme v horách, tá skutočnosť je predsa len trošku iná. Zo zdanlivej roviny sa nakoniec vykľulo viac ako 500 metrov klesania a vzápätí na to v Phungi Thenga, kde sme sa zastavili na obed, začalo pre zmenu pomerne prudké stúpanie.
To sa už nemenilo, keďže to, čo sme klesli, sme museli zasa nastúpať. A tak až pokiaľ sme sa neocitli na lúke pred kláštorom, niesol sa náš pochod Himalájami výlučne v duchu pomerne prudkého stúpania.
Do Tengboche sme dorazili v takom akurátnom čase. Teda v čase, kedy sa dá ešte čo to postíhať. Hneď vedľa nášho hotela sa nachádzal miestny kláštor, ktorý je najznámejším a najvýznamnejším miestom komunity Sherpa v tomto regióne, a tak sme si jeho návštevu nemohli nechať ujsť. Kým v tom predchádzajúcom v dedinke Khumjung, sme boli vyslovene ako turisti obzerajúci si nejakú pamätihodnosť, tu sme sa priamo mohli zúčastniť večerných modlitieb a takýmto spôsobom nahliadnuť do budhistických tradícii.
Spolu so zapadajúcim slnkom sa aj my poberáme ukončiť tento deň v útulnej, sympatickej a hlavne vyhriatej Bakery, ktorá bola akoby súčasťou hotela.
Ešte večera už v „našej“ dining room a potom sa každý z nás poberá do svojho spacáka, ktorý nás nocou prevedie do ďalšieho dňa.
Keď som sa ráno prebudil a pozrel som von oknom smerom do údolia, kadiaľ bude viesť naša cesta, uvidel som len „biele pole“, ktoré mi nesmelo našepkalo, že v noci už celkom seriózne mrzlo. Ďalším cieľom bola dedinka Dingboche. Takmer jedenásť kilometrov vzdialené miesto v nadmorskej výške 4410 m.n.m. malo byť pre nás druhým miestom, kde sa zdržíme na dva dni, aby sme sa v rámci aklimatizácie pokúsili vystúpiť nad hranicu 5000 m.n.m.
Náš pochod do Dingboche začína opäť miernym klesaním po lúke, ktorá nás privedie až do lesa plného rododendrónov. Už viac krát som si povedal, škoda, že nie je jar. Tie rododendronové lesíky, ktorými sme už viackrát prechádzali, musia byť v jarnom období prenádherné…
No čo už, možno niekedy nabudúce. Veď ako sa hovorí „nie je všetkým dňom koniec“ a možno sa do Nepálu ešte niekedy vrátim a možno to bude práve na jar.
No teraz sme tu na konci jesene, o čom svedčia aj nízke teploty, ktoré v jarnom období neklesajú až tak veľmi pod nulu. Odmenou za zvolenie si skôr jesenného termínu je však počasie, ktoré je stálejšie a slnečnejšie, aj keď práve v podvečer príchodu do Dingboche nám ukázalo aj svoju inú tvár.
Do pomerne veľkej dediny prichádzame v neskoršom popoludní. K jej bráne nás privedie krajina, ktorá je dosť podobná Nízkym či Západným Tatrám. Kde tu lúka, na nej kríky podobné našej kosodrevine a samozrejme kamene a skaly, ktoré akoby niekto rozhádzal po okolí. Dingboche nás privítalo zamračeným a hmlistým počasím, ktoré sme ale z predpovedi očakávali. Hovorím si, keď má byť počasie zlé, tak nech je teraz a zajtra cez aklimatizačný deň, no a potom nech sa vráti späť také, na aké sme zvyknutí…
Trekovanie vo vysokých nadmorských výškach môže byť vždy tak trocha lotériou. A ak človek ešte nemá žiadnu skúsenosť s pobytom v takom prostredí, o to viac, pretože nemôže ani tušiť, ako sa s tým jeho telo a myseľ vysporiada. Existuje veľa zaručených rád, ako to zvládnuť, no tá najzásadnejšia je dobrá aklimatizácia.
My sme už jeden taký deň absolvovali. Bolo to v mestečku Namche Bazaar vo výške 3440 m.n.m. a teraz nás čakalo niečo podobné, len o čosi vyššie. Ako som už spomínal, Dingboche leží vo výške 4410 m.n.m., no a my sme v rámci našej aklimatizácie neostali len pri tomto čísle. Na druhý deň ráno sa vyberáme smerom na Nangkartshang Peak 5083 m.n.m, vrch, ktorý sa týči nad dedinou s cieľom dostať sa cez hranicu 5000 m.n.m..
Dnes mrzlo už aj v izbách. Keď som sa chcel v to ráno pozrieť von oknom, bolo celé pokreslené námrazou, ktorá šla len ťažko dole. Môj boj s čarovnými obrazmi som odložil, pootvoril som okno a z vonku ku mne z jasnej oblohy dorazila ešte väčšia zima. Dnes bude asi pekne, hovorím Danke. Pekne, ale zima.
To, čo je pekné, je veľakrát relatívne. Keď som začal syna Miška brávať na prvé túry do Tatier, ten nechcel nič iné, len ísť tam kde sú mraky, lebo ho strašne fascinovalo to, že môže do nich vojsť a prejsť cez ne.
Ja sa mrakom skôr vyhýbam, aj keď uznávam, že za určitých okolnosti to má svoje čaro. Dnešný deň bol nakoniec akýmsi kompromisom. Začínali sme s azúrovo modrou oblohou, no s postupným stúpaním pribúdali aj mraky a hmla, čo bolo prvý a zároveň aj posledný krát, čo sme počas tých štrnástich dní zažili.
Keďže toto bol náš jediný program na dnešný deň, nebolo sa kam ponáhľať. Opäť tu bol priestor na to, aby sme spomalili a nechali dušu a otvorené srdcia nasávať… Na kopci sme šli chvíľu spolu, no potom sme sa rozliezli každý po svojom, svojím tempom a so svojím nákladom, ktorý sme si tu do hôr zdola doniesli …
Jožo so Zuzanou mali cieľ vyjsť až na vrchol. Ja, Danka a Julka sme si stanovili za cieľ pokoriť hranicu 5000.
S pribúdajúcimi výškovými metrami pribúdali aj mraky, hmla a dokonca aj sneh.
Ešte to nebolo tak, žeby sme šli po súvislej snehovej prikrývke, ale bolo ho na rôznych miestach stále viac a viac.
Často sa hovorieva, že v najlepšom treba prestať a keď nám na hodinkách vyskočilo číslo 5016 m, povedali sme si, že na dnes už stačí.
Náš guide Babu si dal za odmenu cigaretku, my ostatní sladké dobroty z domu a keď nás hmla a mraky objali tak, že z toho už nebolo úniku, pobrali sme sa pomaly dole, cestou do „neznáma“…


Celá debata | RSS tejto debaty