erikvarchol

Sú tri hodiny ráno. Vonku mrzne a v našom skromnom kamennom príbytku môže byť tak pár stupňov nad nulou. Aj keď sme už obaja s Jožom nejakú tú chvíľu hore, z teplého úkrytu spacáka sa nám zatiaľ veľmi nechce. Ešte prejde minútka, potom druhá, no keď začínam mať pocit, že ten čas naberá na obrátkach, „ruším“ pravidlo našich dní a dnes pre zmenu vstávam z postele prvý ja. Dnes nás čaká posledný deň treku a zároveň aj zlatý klinec celého nášho putovania. Prechod cez priesmyk Thorong La 5 416 m.n.m.

Tento vrchol niekdajšej obchodnej cesty, ktorá v minulosti spájala údolia Manang a Mustang, je dnes aj jedným z vrcholov celého treku Annapurna Circuit. So svojou nadmorskou výškou je často krát považovaný aj za tým najvyššie položeným turisticky schodným priesmykom na svete.

Aby sme sa vyhli prípadnému nepríjemnému vetru, máme odchod z nášho základného tábora Thorong Phedi 4 540 m.n.m. naplánovaný na štvrtú hodinu ráno. Vždy som chcel okúsiť, aké to je vstávať skoro ráno a ešte po tme, iba s čelovkou na hlave, vstúpiť do nového dňa, no a na tomto treku som to zažil hneď dvakrát. Ibaže teraz bola naša východisková pozícia oproti tej pri výstupe na Tilicho Lake o čosi vyššie.

Nasledoval viac-menej ten istý scenár. V základnom tábore pár hodín pred svitaním to žilo ako za bieleho dňa. Skupinky nadšených turistov sa schádzajú na vopred dohodnutých miestach, aby potom spolu krok za krokom, kráčali v ústrety dávno vytúženému dobrodružstvu.

Keď pri rannom výstupe na Tilicho Lake sa šlo skôr po vrstevnici a malé svetielka vytvárali dojem akéhosi hada pomaly stúpajúceho ku hviezdam, tu to bolo o niečom inom.

Z „dolného“ kempu sa šlo prudkým stúpaním do horného Thorong High Camp, ktorý bol vo výške 4 880 m.n.m..

Aj preto malé svetielka na hlavách všetkých tých nadšencov hôr vytvárali taký magický obraz, akoby sa k tej oblohe plnej hviezd rovno vznášali…

Tento nádherný výjav sa ale vedel rýchlo rozplynúť, keď človek sklopil zrak k realite skorého chladného rána.

Pretože ešte sme sa ani poriadne neprebrali a už sme museli zaberať na plné obrátky.

Niekedy to nie je na škodu, keď človek nevie kadiaľ ide a nevidí ani svoj cieľ. Lebo trvať to už môže hocaký čas, no vždy ten príchod bude do istej miery prekvapením. A tak tomu bolo aj teraz. Po prekonaní 340 metrov prudkého stúpania som zrazu v „diaľke“ zbadal prvé budovy. Hneď mi bolo jasné, že to nemôže byť nič iné ako horný tábor.

Tu nás čakala krátka prestávka na zohriatie sa pri čaji. Tá však bola naozaj iba na chvíľku, pretože v tej zime bolo lepšou voľbou hýbať sa, ako len tak postávať.

S pribúdajúcimi minútami sa pomaly mení aj scenéria, ktorú sme s prichádzajúcim ranným brieždením schopní vnímať. Čelovky, ktoré v tej tme nabrali podobu malých svetielok stúpajúcim ku hviezdam, pomaly zhasínali. Dlhému zástupu trekerov sa pomaly začínajú ukazovať siluety okolitých štítov, kde sú mnohé z nich už „odeté“ výlučne v bielom…

Skromná snehová pokrývka po okolí a ľadovce na štítoch budú čím ďalej tým viac naším spoločníkom. Už len sa dočkať toho vytúženého slnka, ktoré stále nie a nie vyjsť.

Po prekročení hranice 5 000 m.n.m. nasleduje ďalšia z krátkych prestávok na oddych. Mesačná krajina sa nám už naplno ukázala a chvíľkami sa predvádza aj (v týchto končinách) dobre známy vietor. Môj zrak je však stále upretý na Thorong Peak 6 144 m.n.m. v očakávaní, kedy na jeho špicatý vrchol zaklopú prvé slnečné lúče.

Čakal som, že s pribúdajúcimi výškovými metrami to bude ťažšie, no zrejme dobrá aklimatizácia a to Tilicho z pred dvoch dní urobili svoje. A ešte keď sa k tomu pridal oddych a posedenie v jedinej „čajovni“ po ceste, mal som dokonca pocit, že sa mi ide akosi ľahšie.

Zrejme v tom mal prsty už aj slnkom zaliaty vrchol Thorong Peak, ktorý sa nám zrazu ukázal vo svojej plnej kráse. A hoci sme my v údolí mesačnej krajiny museli na teplo slnečných lúčov ešte chvíľu počkať, ten pohľad nám rozohrial srdcia, a to je niekedy oveľa viac …

Náš cieľ bol každým krokom bližšie a keď sme zozadu pocítili teplo prvých slnečných lúčov aj my, stali sa zároveň akýmsi druhom „vesmírneho“ paliva. Paliva, ktoré nám pod nádhernou kulisou bielych štítov a priam gýčovo modrej oblohy dodalo neskutočnú silu do tzv. cieľovej rovinky.

Je 8:45, máme za sebou takmer tisíc výškových metrov a sme pomaly tu. V dave ľudí predo mnou zbadám obrovský žltý nápis THORONGLAPASS v objatí tých pestrofarebných vlajočiek. Keď zbadám Kumara, Zdenku a Milana vo víťaznom objatí, tisnú sa mi slzy do očí. Keď sa Kumar potom s gratuláciou vyberie za mnou, v objatí sa zmôžem len na strohé „Thanks“, no verím, že naše vzájomné pohľady si povedali viac…

Potom sa obraciam za seba a tam zbadám môjho hlavného parťáka a spolubývajúceho Joža, ďalej Peťa a Mateja. Nakoniec sme to zvládli všetci. Nasledovalo „víťazné“ fotografovanie na rôzne spôsoby a keďže nás čakalo ešte náročné viac ako 1 600 metrové klesanie, museli sme sa aj odtiaľto po čase pobrať ďalej.

Ďalej a po pár dňoch aj späť do svojich životov tam dole… Aj keď nás v Nepále ešte čakal oddych a relax v Tatopani a Pokhare, mysľou sme už asi viacerí boli niekde doma.

Niekde v známom prostredí, v kruhu tých, ktorých máme najradšej.

Cestovanie vie byť pre človeka veľmi prínosné a keď sa k tomu ešte pridá nejaký ten športový výkon, tak o to viac.

V živote je dôležité mať krídla, ktoré nás ním prevedú. No na to, aby sme vzlietli, potrebujeme nielen krídla, ale aj pevnú zem pod nohami. Miesto, odkiaľ nielen vyletíme, ale aj miesto, kam sa vieme vždy vrátiť …