erikvarchol

Vodopády Athirappilly

Palmu kokosovú som prvýkrát videl ako dieťa. Bol som ešte na základnej škole keď sme s rodičmi cestovali na našu prvú prímorskú letnú dovolenku do Španielska. Bol to taký typický zájazd deväťdesiatych rokov. Všetci sme mali na sebe šuštiaky z Noweho Targu, šiltovky s poradne zakriveným šiltom a na hrudi okuliare s farebnými sklíčkami, ktoré viseli na ešte farebnejších šnúrkach. Každý bol hrdý na to svoje. Mamičky na vyprážané rezne, ktoré mali zahnať hlad počas dlhej cesty autobusom, oteckovia na nový fotoaparát na film a deti na veľkosť bublín, ktoré vyfukovali zo žuvačiek značky Spearmit či Doublemint. Jedná z prvých fotiek, na ktorých sme ako rodinka bola samozrejme tá pri veľkej kokosovej palme. Veľká palmová promenáda pred plážou bolo pre mňa vtedy ako splnený sen. Myslel som si to až do vtedy pokiaľ sme sa nevybrali z mesta Kochin k nášmu ďalšiemu cieľu …

Návštevu mesta Kochi sme ukončili na parkovisku neďaleko nenápadného kostolíka St.Francis Church. Ten má okrem známeho prívlastku najstarší ešte jednu zaujímavosť. Štrnásť rokov bol akýmsi hostiteľom posledných pozostatkov známeho moreplavca Vasca da Gamu pokiaľ nebol z Indie prevezený do mesta Lisabon v Portugalsku.

Posledných pár týždňov sme boli aj my takí indický „dobyvatelia“, a tak sme sa po rozlúčke s mestom Kochin nalodili na svoj „koráb“ značky Toyota a nabrali kurz severovýchod, smer vodopády Athirappilly.

Jaja : „Zlatko, to sme ešte stále v tom Kochine?“

Erik: „No neviem. Ale tiež mi tu niečo nesedí.“

Išli sme totiž už pomerne dlho, no akoby sme boli ešte stále v meste. Pred očami sa nám síce premietalo jedno veľké palmové kino, no domy či budovy vsádzané medzi palmy rôznych veľkostí akoby hovorili, že mesto ešte nepovedalo svoje posledné zbohom. Ako sme časom zistili bola to len jedna z ďalších Keralských špecifík. Prílišná hustota zaľudnenia v niektorých častiach totiž spôsobovala to, že ste mohli autom ísť aj niekoľko hodín a prejsť aj viac ako dvesto kilometrov no väčšinu cesty ste mali dojem akoby ste boli stále v meste.

To však zrejme vôbec neprekážalo všadeprítomným palmám. Mal som pocit, že sme sa ocitli v palmovom svete. Palma veľká, palma malá. Palma s kokosovými orechmi aj tá bez nich. Potom tie skupinové palmy, ale aj palma samotár. Nechýbali tie, ktoré mali „konáre“ osekané tak, že na vrchole tvorili ten známy strapatý palmový účes, no ani také, ktoré sa na prvý pohľad na plamu ani nepodobali. Jednoducho a skrátka okolie sa premenilo na obrovský palmový les.

Keďže Niagara Indie, ako sa vodopádom kam sme šli hovorí boli od Kochinu vzdialené „iba“ cca 70km, v závere musela, táto Keralská palmová skutočnosť, ísť ako sa hovorí, na vedľajšiu koľaj. Vodopády sa totiž nachádzajú hlboko v horách, kde palmy ustúpili hustému lužnému lesu plného exotických stromov. Keď sme minuli už aj poslednú zákrutu, o ktorých som mal pocit, že nikdy neskončia, náš sprievodca a šofér v jednej osobe zahlásil, že sme tu. Našim parkoviskom sa stal okraj cesty, od ktorého bola čerešnička na torte dnešného dňa už doslova na skok.

Athirappilly, alebo tiež Niagara Indie je so svojou výškou 24 metrov najvyšší vodopád štátu Kerala. Nachádza sa na rieke Chalakudy, ktorá ešte zopár desiatok metrov pred obrovským skalným bralom pôsobí ako známe „ticho pred búrkou“. Rieka je v miestach kde ústi do troch obrovských perejí, ktoré následne tvoria vodopád, aj niekoľko metrov od brehu ešte pomerne plytká.

Vo vode sa čľapkajú indické deti, tí starší a zdatnejší si aj zaplávajú no väčšina sa iba tak vysedávajúc na skalách osviežuje máčaním si nôh. My sme sa na chvíľu pridali k tej poslednej skupine a nerušeným vysedávaním sme nasávali okolitú atmosféru. Vtedy som si ale všimol, že tá najväčšia koncentrácia ľudí je na brehu rieky pomedzi, ktoré behá nespočetne veľký počet hravých makakov.

Rieka Chalakudy ako aj samotný vodopád leží akoby v náručí obrovského lužného lesa, ktorý je plný teakových stromov, eukalyptovníkov no a hlavne bambusov. Bambusovník tu nadobúda tvar aj veľkosť rozprávkovej podoby o čom sme sa mali možnosť presvedčiť pri schádzaní dolu pod vodopád. K ústiu jedného z troch Athirappiských vodopádov vedie malá cestička vysekaná do nepriehľadnej bambusovej džungle, počas ktorej sa šum obrovského množstva vody mení na stále intenzívnejší hukot. Cesta bambusovým lesom trvala necelú štvrť hodinku a vústila rovno pod „Athirappilskou sprchou“, kde nám Kerala ponúkla opäť jeden zo zážitkov, ktorý bol pre nás až doposiaľ niečím nespoznaným . . .

V závere dňa nás do svojho náručia zobral neďaleký sympatický resort, z ktorého sme na druhý deň pokračovali k ďalšiemu nášmu divu Keraly, ktorým bolo horské mestečko Munnar.

Miestna zmrzlinárka 🙂