erikvarchol

 Tretiu časť našich potuliek po Indii odštartovalo Keralské mesto Kochin.  Zvykne sa hovoriť, že to najlepšie prichádza vždy nakoniec, no a štát Kerala nám to od začiatku len potvrdzuje. Opäť je tu India, akú sme doteraz nezažili. Z ulíc zmizla typická indická špina, kravy a aj trúbenie áut zrazu nejako utíchlo. Namiesto toho pribudla zeleň, neuveriteľné množstvo paliem, spustnutá Rajastanská púšť sa premenila na polia plné ananásov, na stromoch pribudli banány a to všetko za sprievodu krásneho tropického počasia.  

Do nášho Jaipurského hotela Pepermint prichádzame už za večerného šera cca dvanásť hodín pred odletom do mesta Kochin. Ešte raz sme tak mali možnosť prejsť sa ulicou smerom k našej obľúbenej reštaurácii, pozdraviť strom, ktorý vyrástol na asfaltovej ceste, s úsmevom odmietnuť miestnych rikšákov, v obchodíku za rohom doplniť zásobu banánov, aby sme sa po dobrom Thali pobrali späť do nášho kráľovstva … Všetko bolo nachystané kufre pobalené už len sa dobre vyspať a zajtra ráno sa prvý krát dotknúť tropického Arabského mora.

A vtedy to prišlo. Naša trasa letu bola Jaipur-Bangalore-Kochin. No keďže sme svojimi nákupmi (sitar), prekročili veľkosť batožiny pre vnútroštátny let, chceli sme si to vybaviť ešte v noci cez internet. To čo nás však nemilo prekvapilo bola informácia, že náš druhý let je zrušený. Neostávalo nič iné iba v čase niekedy po polnoci telefonicky dohodnúť iný. Keď sme si líhali späť mysleli sme si, že je už všetko ok, no v skutočnosti to bol len začiatok. Ráno na letisku sme totiž zistili, že ten prvý let Jaipur-Bangalore je kvôli počasiu posunutý a to na taký čas, že už nestihneme ten druhý, ktorý sme si len pred pár hodinami v noci zajednali. Medzi nami a niekoľkými leteckými spoločnosťami, ktoré lietali na týchto linkách tak začala naháňačka na voľné sedadlá. Už to vyzeralo, že niečo máme a zrazu to padlo, potom opäť nejaká nádej a zasa nič. Vždy sme sa čudovali a nerozumeli sme ľuďom, ktorý takéto veci riešia na poslednú chvíľu. Vždy som sa pýtal. Ako je to možné, že niekto pobehuje po letisku a kupuje predražené letenky, keď sa to dá aj ináč? No dnes už vieme, že niekedy sa s vami osud zahrá tak, že musíte jednoducho pristúpiť na jeho pravidlá.

Nakoniec sa nám to však podarilo, „namiešať“ tú správnu kombináciu letov, aj keď s niekoľkohodinovým oneskorením.

Keď sme krátko pred polnocou vystúpili z nášho lietadla obarila nás nielen tropická klíma, ale aj akýsi pocit radosti, že sme konečne tu.

Štát Kerala, alebo krajina kokosov (ako sa jej hovorí) patrí so svojimi viac ako tridsiatimi piatimi  miliónmi obyvateľmi medzi najhustejšie obývané štáty Indie. Pre porovnanie so Slovenskom, ktoré je rozlohou ešte o pätinu väčšie je to sedemkrát viac, no a túto skutočnosť je cítiť doslova na každom kroku. Kerala má však ešte viacero špecifík, ako napríklad najvyšší index ľudského rozvoja, najvyššiu gramotnosť či pomerne silný vplyv Komunistickej strany. Za (na indické pomery) vysokú životnú úroveň vďačí aj svojej prímorskej polohe, kde môže do veľkej miery ťažiť z cestovného ruchu, v známych letoviskách ako napríklad Varkala či Kovalam. V krajine kokosov sa nachádza aj najvyšší vrch južnej Indie, Anamudi, ktorý je súčasťou národného parku Eravikulam či známe vodopády Athirapily, ktorým sa hovorí aj Niagara Indie. Kto navštívi Krajinu kokosov určite by nemal vynechať mestečko Munnar ležiaceho akoby v objatí Kardamonovom pohorí, ktoré je zdobené nekonečným množstvom čajových plantáži.

Sústava riek, jazier a lagún známa ako Allapey, vodopády Athirapili, mestečko Munar s neďalekou Anamundi a prímorské letoviská ako Varkala a Kovalam boli s našou „bránou do južnej Indie“, mestom Kochin, našich „Sedem divov Keraly“…

Kráľovná Arabského mora, ako sa mestu Kochin hovorí, bola vďaka svojej polohe po stáročia dôležitým centrom pre obchod s korením. Zo svojej polohy dokázalo mesto ako dôležitý obchodný prístav ťažiť, no z druhej strany na ňu aj doplatila. V čase zámorských objavov sa totiž mesto stalo akousi nárazníkovou zónou, predovšetkým pre moreplavcov portugalského pôvodu. Moreplavec Pedro Álvares Cabral bol jedným z prvých, ktorý na Indickom kontinente založil prvú európsku osadu, a to v roku 1500 práve v meste Kochin. Portugalci tu zanechali nezmazateľnú stopu, ktorú je vidieť doslova na každom kroku. Po niekoľkých týždňoch v Indii sme mali pocit, ako sme boli doma. Na uliciach sa zrazu netrúbilo, túlavé psy zaliezli do svojich búd no a po večne túlajúcich sa kravách ani stopy. Ulice boli zrazu čisté, odpadky boli (celkom nezvyčajne) v košoch no a na domoch pribudli strechy šikmých tvarov, teda také, ktoré sme doteraz v Indii nevideli. Európska civilizácia tu priniesla kresťanstvo a zrejme aj spôsob života, ktorý sa veľkou mierou pričinil o to, že Kerala je dnes jedným z najvyspelejších štátov v Indii. Mesto Kochin sa nám predviedlo, na rozdiel od tých ostatných miest aj v trocha iných šatách.

Naše prvé kroky nemohli viesť nikde inde ako tam kde to všetko začalo, do prístavu. Ten dnes žije jednou z hlavných tunajších atrakcii, lovom rýb spôsobom, ktorý tu kedysi dávno priniesli starí číňania, tzv. čínskymi sieťami. Ide o pomerne veľké drevené konštrukcie, ktoré akoby svojimi „chápadlami“ držali siete obrovských rozmerov. Tie sa na jednoduchom princípe kladky ponoria na nejaký čas do vody a následne vytiahnu aj s prípadným úlovkom. Trocha to sledujeme no po pár nie veľmi úspešných výlovov nás to tiahne ďalej k neďalekému trhu plnému všakovakých dobrôt.

„Hmmm aj by som si čosi dala“, hovorí Jaja s trocha smutným výrazom v tvári.  Keďže sme si náš pobyt v Indii nechceli komplikovať zdravotnými problémami snažili sme sa jedeniu na ulici vyhýbať. Nato sa však ozval náš sprievodca s otázkou, či niečo predsa len  neokúsime a ubezpečoval nás, že on nám odporučí čo je dobré a hlavne bezpečné. Po všetkých tých skúsenostiach sme mu chceli neveriť no niečo nám našepkávalo, že tu na juhu to bude predsa len trocha ináč. A veru aj bolo o čom sme sa mohli presvedčiť aj nasledujúce dni. Nakoniec sme si čo to dali. Kúsok zvláštne vyzerajúcej morskej potvory či neidentifikovateľnú zeleninu zabalenú v novinovom papieri sme nakoniec zapíjali šťavou, doslova vytlačenou z cukrovej trstiny. Posilnený malou maškrtou viedli naše kroky ďalej. Náš posádka nabrala kurz Dutch Palace, ktorý je zaujímavý svojou európskou architektúrou z vonka no naopak nespočetným množstvom nástenných malieb z vnútra, ktoré pre zmenu niesli pečať výjavov z tej indickej histórie. Z veľkej časti drevená stavba bola postavená v polovici 16.storočia ako dar kráľovi. Neskôr však túto časť Indie dobíjali holandskí moreplavci. Tí sa v druhej polovici 17.storočia postarali o jeho rozšírenie a od vtedy aj o zmenu mena, pod ktorým ho poznáme dodnes. Stavba pôsobí dosť nenápadne ukrytá niekde v bočnej uličke v objatí kokosových paliem, s nie príliš vábivým zovňajškom, ktorý pripomína takú lepšiu dedinskú stodolu nejakého mešťana. Vo vnútri je to však už o inom. Zaujmú nielen netradičné kráľovské komnaty, ale predovšetkým steny plné malieb. Indickú a hinduistickú históriu tu zastupujú výjavy z eposu Ramayana, osudy bohov ako napríklad Lakshmi, Krisna či scény z diel sanskrtného básnika Kalidasa.

Keďže sa náš čas pobytu v meste Kochin blíži k záveru, kostol Santa Cruz ako aj najstarší kostol v Indii St.Francis Church pozdravíme už iba jemným dotykom. Mesto Kochin bolo našou príjemnou „bránou do južnej Indie, čim definitívne odštartovalo poslednú časť našich potuliek, ktoré sme si nazvali „Sedem divov Keraly“.