erikvarchol

Keď som si dnes v jednom z miestnych obchodíkov chcel kúpiť niečo na seba, padla mi do oka košeľa mojej obľúbenej farby. Ako si ju tak skúšam, musím predávajúcemu smutne odvetiť, že biznis dnes nebude, lebo mi nesedí. On na mňa vytiahol ten typický indický úsmev a známe „No problem sir“. Two minutes a všetko bude Ok. Chlapík si sadol za šijací stroj, a tak, ako povedal, tak sa aj stalo …

Našou ďalšou zastávkou bolo púštne mestečko Pushkar, ktoré má hneď niekoľko prvenstiev. Jedným z prvých je to, že ide v skutočnosti o mestečko, ktoré ma iba čosi viac ako pätnásť tisíc trvalo žijúcich obyvateľov. Ich počet sa však niekoľkonásobné zvýši v čase, keď sa v meste konajú vychýrené Ťavie slávnosti. Na pár dní sa tak ináč malé a pokojné mestečko premení na obrovský ťaví kemp, v ktorom táto známa slávnosť nadobúda rôzne podoby. Jedni prišli súťažiť, iní obchodovať, no mnoho nielen zahraničných turistov iba tak, na ochutnávku atmosféry…

My sme do mesta prišli v čase, keď už bolo takmer dva mesiace po spomínanom festivale, no pravdupovediac, boli sme celkom radi. Po posledných dňoch strávených prevažne v niekoľkomiliónových metropolách človeku dobre padol pobyt v maličkom mestečku. Takmer trojhodinová cesta z Jaipuru bola síce príjemná, no púštne okolie, ktoré je pre štát Rajastan tak príznačné, pôsobilo dosť nehostinne. Pushkar však vie, ako svojich hostí privítať a pozitívne naladiť už z diaľky. Po prechode Hadích vrchov sa v púšti pred nami akoby zjavila zelená oáza. Prvé, čo ma zaujalo, bol jeden z ďalších, pre nás dosť nezvyčajných účastníkov cestnej premávky. K túlajúcim sa psom, dezorientovaným kravám, či stádam kôz teraz pribudli ťavy rôznych veľkostí. Niektoré „osedlané“ zrejme svojím pánom, iné zas ťahajúce vozy domácej výroby plné všakovakých vecí, dávali na seba upozorniť už pred vstupom do mesta.

Jedno z prvenstiev hlavne pre nás bol aj pomerne rýchly presun mestom k nášmu hotelu. Kým sme v predošlých mestách desiatky minút (niekedy doslova) blúdili dlhými ulicami, teraz stačilo pár zákrut, ulička sem, ulička tam a ocitli sme sa pred vstupom do nádhernej záhrady, ktorej súčasťou bol aj náš hotel. Po krátkom „vylodení“ a zoznámení sa s okolím si na podvečer zajednávame „naše ťavy“ a spolu so sprievodcom sa presúvame do uličiek mesta, kde zamierime rovno k jeho srdcu.

Tým srdcom nie je nič iné ako známe Pushkar Lake, za vznikom ktorého stojí labuť a hinduistický boh všetkých bohov, Brahma. Jedna z legiend hovorí, že kedysi dávno letela nad rajastanskou púšťou labuť s modrým lotosovým kvetom v zobáku. Keď sa vznášala nad miestom, kde veľký Brahma vykonával svoju obetu, nechala ten kvet padnúť na zem. Keď sa prvé lupene kvetu dotkli zeme, začali sa zrnká piesku premieňať na vodu. Tak vzniklo jazero. okolo ktorého neskôr vyrástlo jedno z najstarších miest v celej krajine. No a to mesto, to mesto dostalo názov podľa toho lotosového kvetu, ktorému sa v sanskrte hovorí Pushkar.

Brahma, labuť a lotosový kvet tak tvoria akúsi trojicu, ktorá bude zrejme už na veky neodmysliteľnou súčasťou mesta. Brahma tým, že sa v meste nachádza jediný chrám v Indii zasvätený práve jemu. No a labuť svojimi potomkami, ktoré dodnes plávajú na hladine jazera spolu s množstvom lupeňov z lotosových kvetov. Tie lupene sa tam však nezjavili náhodou. Tie tam hádžu pútnici, či turisti, s čím máme zaujímavú skúsenosť aj my.

Po malej zastávke pri Brahma Temple a prechode úzkymi uličkami, ktoré boli doslova obvešané miestnymi opicami, sa ocitáme priamo v srdci mesta pri svätom jazere.

„Tu vás na chvíľu prenechám miestnemu guruovi“ povedal náš sprievodca krátko po tom, čo sa pri nás doslova zjavil muž v bielom habite.

Ten si nás usadil na breh jazera a povedal, že táto mantra bude za naše zdravie, šťastie a s potmehútskym úsmevom dodal, že aj za blahobyt. Že to bude nielen za nás, ale aj za rodinu a všetkých našich známych. Bude však dobré, aby sme ju opakovali po ňom.

Priznám sa, že som skôr racionálny typ človeka a takéto „kúsky“ ma len tak nezlomia. No neviem, či to bolo tým prostredím, lupeňmi kvetov, ktoré sa mi neviem ako ocitli v dlaniach alebo tým chlapíkom, ale zrazu som sa pristihol ako opakujem tu skomoleninu všakovakých slabík po ňom. Keď sa na môj vkus dosť krátka „seansa“ skončila, hodili sme do jazera tie lupene kvetov a guru nám na zápästie uviazal náramok červeno-oranžovej farby. Keď už vyzeralo, že sa nám táto čarovná chvíľa navždy zapíše do našich sŕdc ako čosi mystické, prišla jedna studená sprcha.

Ten charizmatický muž v rozprávkovom habite sa nás po pár vetách o dojmoch nezabudol svojským spôsobom opýtať, koľko peňazí mu za to dáme …

Jaja: „Aj ty si to opakoval.“

Erik: „No, zas ma do niečoho namočili. Ináč, myslím si, že tie peniaze čo sme mu dali, si rozdelí s našim sprievodcom.“

Jaja: „Myslíš?“

Erik: „Rád by som si myslel, že tomu tak nie je. Ale po skúsenostiach s ľuďmi v tejto krajine sa mi to akosi nedá …“

Skúsenosti podobného rázu boli našim najčastejším zážitkom a jediným spôsobom, ako sa s tým vyrovnať bolo jednoducho ich prijať. Vtedy sme si ale spomenuli na nášho sprievodcu s Jaipuru. ktorého keď sme sa opýtali ako je to s ich oddanosťou k viere a klamstvom, ktoré je doslova na každom kroku, tak nám to vysvetlil opäť tak svojsky – „to nie je klamstvo, to je biznis“.

Odvtedy sme sa snažili brať túto indickú obyčaj ako neoddeliteľnú súčasť tejto krajiny a premieňať, ináč nie príliš príjemné skúsenosti, na žart.

Časť našich indických potuliek, ktorá sa niesla v znamení šiestich miest, nadobudla po pár dňoch taký príjemný stereotyp. No a jedným z neodmysliteľných rituálov bola časť, kedy sme mali všetko výlučne vo vlastnej réžii. Obvykle to skončilo pri nekonečnom potulovaní sa miestnymi trhmi, či bazármi, no keďže mesto Pushkar bolo jedinečné nielen atmosférou svojich trhov, ale aj ťavími slávnosťami, tak sme jednu takú súkromnú nemohli vynechať.

„Naše ťavy“ nás už netrpezlivo očakávali, čo po našom príchode na vopred dohodnuté miesto dávali patrične najavo. Keďže to bola naša prvá skúsenosť, zvolili sme ten kratší časový okruh, ako takú malú „ťaviu ochutnávku“. Moju prvú otázku (ako na ne vysadneme, keď sú také veľké?) vyriešil hneď ten mladší z dvojice našich ťavích sprievodcov. Asi desaťročný chlapec potiahol za uzdu a niečo zakričal, načo ťava zareagovala (pre mňa doteraz nepochopiteľným ) zvláštnym poskladaním nôh. Tým sa jej pozoruhodná výška podstatne zmenšila, čo nám umožnilo pohodlne nasadnúť, a to každý na tú „svoju“. Po krátkom prechode uličkami mesta, sa ocitáme na jeho okraji, kde sa pred nami akoby rozprestrela púštna krajina. Ťavy sa na piesku cítili ako doma, no a my s nimi ako v nejakej rozprávke. Ku šťastiu nám vtedy viac nechýbalo …

No a tak rozprávkovo budeme asi navždy spomínať aj na toto miesto. Na jedinečné trhy, jazero s falošným guruom, na krajčíra a moju košeľu a samozrejme na ťavy, ktoré sú akousi neodmysliteľnou súčasťou mesta Lotosového kvetu.

Pushkar Lake

Uličkami mesta …

No problem 🙂