erikvarchol

zdroj:internet

Mal som asi deväť, keď sa nás učiteľka v škole pýtala, čím chceme byť, až budeme veľkí. Z kruhu mojich kamarátov padali rôzne klasické povolania, no keď prišiel rad na mňa, chvíľu som sa zamyslel. V tom období totiž moja detská duša žila dva paralelné svety. Zatiaľ, čo som v tom prvom ako kapitán kozmickej lode dobíjal neprebádané kúty vesmíru, v tom druhom som tú kozmickú loď vymenil za koňa a vesmír za nekonečnú prériu, aby som sa opäť raz mohol aspoň na chvíľu stať náčelníkom Apačov.

Priznám sa, byť Winetouom bolo v tej dobe oveľa ľahšie aj uveriteľnejšie, než kozmonautom. Veď naša kozmická loď bola iba z lega, no a aj na tej najkratšej ceste do vesmíru (ktorým bola chodba medzi detskou izbou a obývačkou) jej bolo treba pomáhať. U Winetoua to už bolo o inom. Do mojej chlapčenskej duše vstúpil cez televíznu obrazovku a hneď si ma získal. Jeho životný postoj a poslanie mi bolo zrazu tak sympatické, že som sa mu chcel vo všetkom podobať. No a najlepšie na tom všetkom bolo to, že to nebolo až tak zložité.

Mojou prériou sa tak stala obrovská dedova záhrada a Iľčim moje nohy, ktoré vedeli napodobniť cválajúceho koňa tak dokonale, že som v neho hneď uveril. Mal som aj svoju „stříbrnú pušku“, ktorú som si vyrezal z dosky. Bola vybíjaná presne tak, ako tá Winetouva, mala svoj remeň, spúšť a dokonca aj zásobník pre nábojnicu. Mal som aj svoj opasok, na ňom púzdro s dýkou vo vnútri a za opaskom z dreva vyrobený tomahavk. Aj keď bol náš kmeň sídliaci na lúke za obrovskou hruškou iba imaginárny, môj brat bol skutočný. S o dva roky mladším bratom sme cválali hore dole nekonečnou „prériou“ a striehli na imaginárnych zlých banditov. Hoci bol náš „poklad“ dobre ukrytý a plán k jeho nájdeniu roztrhnutý na dve polovice, pred zlým svetom sa bolo treba mať vždy na pozore. Táto nevinná detská hra ma držala niekoľko rokov, kým som z nej nevyrástol a nepobral sa ďalej. No s odstupom času môžem s určitosťou povedať, že hrala v mojom detstve a vývoji dôležitú úlohu.

Aj keď sa dnes už na Winetoua nehrám, jeho zmysel pre právo a spravodlivosť vo mne ostal. Dnes už nemusím behať po lúkach ako kôň, nosiť na hlave čelenku a mávať tomahavkom, aby som v boji o život ostal stále tým živým.                 Každé dieťa časom svojich detských hrdinov opustí, či vymení za iných, no určite na nich nezabudne. A tak som nezabudol ani ja. Aj roky potom, ako som sa naposledy prehnal na „koni“ našou prériou, sa do tejto časti môjho detstva vždy rád vrátim. No a moje návraty majú dnes podobu toho zoznámenia. Pred pár rokmi som od (dnes už mojej) manželky dostal na DVDčkach všetky diely, ktoré boli v šesťdesiatych rokoch zfilmované, a tak sa od vtedy môžem do svojho detstva vrátiť kedykoľvek, nie iba počas Vianoc.

Tieto sviatky som sa však rozhodol urobiť výnimku a Winetouovi, pre zmenu  v nových šatách dať z určitej férovosti šancu. Už niekedy v lete som zaregistroval, že sa voľačo také chystá a poviem pravdu, najprv som z toho nebol veľmi nadšený. Bývam k takýmto počinom dosť skeptický a veľakrát nerozumiem tým pohnútkam tvorcov. Som toho názoru, že moderná technika síce dokáže doslova divy, no pomaly ale iste zatieňuje to, čo je podstatou a to samotnú atmosféru.

Nového Winetoua som si nakoniec nechal na taký posviatkový čas. Chcel som si to totiž vychutnať mimo toho vianočného ošiaľu a hlavne mimo času, kedy tým bude žiť väčšina.

Keďže som staré diely 1,2,3 a Poklad na striebornom jazere mal tak napozerané, že som ich vedel celé naspamäť a ešte aj dodnes viem odrecitovať celé pasáže, snažil som sa všetky tieto pocity odložiť bokom a pred obrazovku predstúpiť ako „tabula rasa“.

Moje pocity sa však po pozretí si nových dielov pridali k veľkej väčšine, a nebolo to len z nostalgickej zaujatosti. Sklamanie prišlo z viacerých dôvodov. A v čom bol vlastne problém?

Na obidve diela sa dá totiž pozerať rôznymi spôsobmi.                                             V prvom rade prostredníctvom doby, v ktorej vznikali, kde má jednoznačne navrch ten z pred pol storočia. Všetky exteriéry, neuveriteľná výprava, kostýmy či romantický príbeh umocnený pompéznou hudbou, ktorá sa nemôže nepáčiť, je v porovnaní s novými dielmi neporovnateľne lepší. Pri dnešných možnostiach som od základných atribútov, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou dobrého westernu čakal oveľa viac.

V rade druhom to bol samotný príbeh, kde priznávam, že nový Winetou bol určite realistickejší. Ťažký život a pomery na divokom západe určite neboli o preháňaní sa na koni čarokrásnou prériou a neustálom víťazstve dobra nad zlom. Novým dielom treba právom uznať, že drsný divoký západ bol v nich skutočné drsný, a až na pár skutočne trápnych pokusov o vtip zrejme aj realistickejší než rozprávkový príbeh zo šesťdesiatych rokov.

No a potom je tu ešte tretí uhol pohľadu, a ten je tým najzásadnejším.               Hlavný námet na filmy o nerozlučnej dvojici Winetoua a Old Shaterhenda pochádzajú z knižnej predlohy Karla Maya. Jeho diela sa (v našich zemepisných šírkach) stali predovšetkým v druhej polovici 20. storočia jedným z klenotov dobrodružnej literatúry a dokázali po niekoľko desaťročí oslovovať stále nových a nových čitateľov.  No a tými čitateľmi nebol nik iný, ako deti a mládež. Táto skutočnosť ako aj doba, v ktorej „staré“ časti vznikli, mali veľkú váhu na tom, že sa  z Winetua a Old Shaterhenda stali kultové postavy. Som dieťa deväťdesiatych rokov a moja generácia bola zrejme tá posledná, ktorú legendárna dvojica divokého západu ešte mohla ovplyvniť. Bola to doba, keď sme sa ešte „mohli“ hrať na indiánov a ostatní chalani by sa nám neboli smiali, pretože tomu jednoducho rozumeli. Nová doba pochovala veľa dobrého a táto skutočnosť bola jednou z nich. Aj toto je dôvod, prečo (ako som písal) nerozumiem pohnútkam tvorcov nových dielov. Komu a pre akého diváka sú určené? Nové diely sú svojim obrazom skôr pre mládež a dospelých. No mladí majú dnes úplne iné záujmy, a keď siahne po Winetouovi dnešný minimálne tridsiatnik, bude v tom predovšetkým nostalgia a spomienky na detstvo, ktoré mu nové diely s veľkou pravdepodobnosťou iba pokazia. Aj preto je na mieste viacero otázok.

Majú vôbec v dnešnej dobe westerny nejakú šancu nájsť si svojho diváka? Je naozaj dobrým ťahom siahnuť po tak kultovej záležitosti, akou Winetou je a obliecť ho do šiat modernej filmovej doby?  A má vôbec taký to počin šancu uspieť a vydržať aspoň do ďalších Vianoc nielen ako záplata na vyplnenie televízneho programu?

Pôvodný Winetou nám svojím príbehom, filmovým spracovaním, či spomienkami na detstvo vrástol do sŕdc takým spôsobom, že v nich ostane, aj napriek svojej smrti, večne živý…

A čo bude s novými dielmi? Na tie sa zrejme za krátky čas zabudne. A ich pobyt v prérii časom rozfúka vietor ako taký prach, z ktorého nakoniec aj tak vystúpi legendárna dvojica tak, ako si ju budeme pamätať už naveky …