erikvarchol

zdroj: internet

Keď sa v slovenskej kultovej rozprávke Soľ nad zlato obráti kráľ Pravoslav s otázkou na svoju najmladšiu dcéru Marušku, tá iba smutne sklopí zrak a v miestnosti zrazu nastane ticho . . . To ticho však netrvá dlho. Pred ľudí totiž nečakane predstúpi neznámy princ a ten hovorí:

„Neprichádzam s mečom ani so štítom, láska ma sem priviedla. Nesľubujem zlato ani drahé kamene, ale kvitnúce záhrady, zelené háje, lesy plné zveriny, šťastie a pokoj tvojmu kráľovstvu, mier tvojmu ľudu.“

Slovenská rozprávková klasika dopadne tak, ako takmer všetky rozprávky. A ľuďom má okrem príjemného zážitku vniesť do duší aj pocit, že svet nemusí byť len taký, aký ho poznáme . . .

Lepší a spravodlivejší svet je možný, a to vôbec nemusí ísť o svet rozprávok, či naivnú predstavu v piesni Johna Lennona. Otázne je len to, či sú ľudia skutočne ochotní preň niečo urobiť.

V posledných týždňoch ľud opäť nadobúda pocit, že sa to dá. Že má nielen právo, ale aj moc niečo skutočne meniť. Že človek ako súčasť demokratického zriadenia má kormidlo štátu, ako sa hovorí, vo vlastných rukách.

Je to ale skutočne tak? Je štátne zriadenie nazývané demokraciou naozaj predĺženou rukou ľudu? Alebo nám tu už od čias ríše kráľa Sargona vládne nepretržite oligarchia, ktorá sa po stáročia ukrýva za závoje rôznych farieb?

V minulosti bolo veľmi jednoduché opiť ľudí suchým rožkom. Vládnuce triedy ťažili z jednoduchosti a nevzdelanosti svojho ľudu a to bez hanby či výčitiek svedomia.  No a robia tak aj dnes. Aj napriek tomu, že veci neboli ešte nikdy tak priehľadné a jasné ako sú teraz.

„Ide o veľa. Ide o charakter. Ide o lepšiu budúcnosť. Ide o najdôležitejšie voľby za posledné desaťročie.“

Dokáže sa dnešný človek pozrieť do zrkadla a úprimne sám sebe povedať, že tieto slogany sú pravdou svätejšou než panenka Mária? Dokáže sa dnešný človek povzniesť nad všetky tie spoločenské role a dokáže byť dostatočne kritický? Alebo bude opäť v mene menšieho zla raz tým, ktorému česť, pravda, spravodlivosť a čisté svedomie je ľahostajnejšie než obraz, ktorý svojou voľbou o sebe vytvorí? Voľba je však ťažká . . .

Čo má ale človek volajúci po zmene urobiť, ktorým smerom sa vybrať a na koho obrátiť?

Stará indická povesť hovorí:

 . . . Všetci ľudia boli kedysi Bohovia, no prišli časy, kedy to začali zneužívať, a tak sa najvyšší Boh Brahma rozhodol zobrať im toto privilégium. Potreboval ho však niekde dobre ukryť a keďže si spočiatku nevedel rady, zavolal si na pomoc troch radcov.

Prvý mu radí: Skry ho na dne oceánu. No na to Brahma odpovie, že raz príde doba, kedy ľudia nájdu cestu, ako sa dostať na dno mora a nájdu ho.   

Druhý mu radí: Zakop ho hlboko do zeme. No na to Brahma odpovie, že raz príde doba, kedy ľudia budú kopať hlboko do zeme a objavia ho.

 Tretí radca mu radí: Polož ho na najvyšší vrch tejto zeme, no to sa Brahmanovi  tiež nepáčilo, lebo povedal, že raz príde čas, kedy človek vystúpi na najvyšší bod tejto planéty a objaví to.

Radcovia Brahmanovi veľmi neporadili, a tak sa ešte raz zamyslel a hovorí: „ukryjem ho tam, kde to človek nikdy hľadať nebude, do jeho vnútra“ . . .

Tento príbeh nám hovorí o tom, že každý človek má schopnosť vecí meniť a poučením sa z minulosti aj meniť k lepšiemu, len treba v sebe túto silu a odhodlanosť opäť raz objaviť . . .

Väčšina ľudí v tejto spoločnosti tak ešte neurobila. Aj preto sme odsúdení na opakovanie. Na voľbu menšieho zla. Na život v spoločnosti, s ktorou do veľkej miery tak nesúhlasíme . . .

Lebo ako hovorieval náčelník Winetou : „Kto nezabráni krivde je rovnako vinný, ako ten, kto ju spáchal“

Či sa to niekomu páči alebo nepáči, či tomu verí alebo neverí, či je alebo nie je schopný to rozpoznať, tento systém je oligarchický s výraznými prvkami partokracie, o čom nás už roky chtiac nechtiac presviedča. A prvotným ozajstným krokom k zmene je nelegitimizovať toto zriadenie svojou neúčasťou na voľbách .

Ja som rozhodnutý. Opäť raz sa pridám na stranu tých, ktorí po skutočnej zmene volajú. A moja voľba-nevoľba bude tak akýmsi druhom úprimného protest songu . . .