Je sobotné ráno a ja zahajujem svoju víkendovú prechádzku. Pod nohami mi vŕzgajú spomienky na minuloročný sneh a v hlave sa premieta film o lepšej budúcnosti.
Do nového dňa vykročím tou správnou nohou.. Míňam brečtanový dom na rohu našej ulice pozorujúc ľudí. Robievam to často. Neznámym postavám dávam charakter, minulosť aj smer, ktorým sa ďalej poberú. Ľudia často nevedia, ako ďalej. A ešte častejšie nechávajú za seba rozhodovať iných . . . Ja som so svojím rozhodnutím spokojný. A to preto, že je predovšetkým moje. Späť si to strihnem inou cestou. No a tu nastáva zmena. Ľudí je tu zrazu akosi veľa. Príbeh dnešného dňa sa totiž zdanlivo rozhodli napísať „sami“. No ja som ich prekukol. Kvetinárka v podchode dávala na radu priateľa na telefóne. Mládež hlásajúca sa o svoje právo, inštinktu podvedených. Opotrebovaní robotníci „zdobení“ tesilákmi a šuštiakovými bundami najnovším správam vo svojich smartfónoch. No a vyparádeným prešporským párikom stačí opäť len zažiť ten pocit, o ktorý boli toľkokrát ukrátené. Majestátnosť secesnej budovy ma ešte chvíľku láme. No nakoniec nezlomí . . .
Po príchode domov sa naplno zahryznem do nového dňa. A zatiaľ čo si mnohí z vás budú pri voľbe novej hlavy štátu v rozhovore so svedomím hrýzť do jazyka. Ja budem k sebe aj naďalej „iba“ úprimný . . .
Celá debata | RSS tejto debaty