erikvarchol

André Maurois kedysi povedal, že „poézia je spevom myšlienky“.

No nie každá duša ju dokáže zaregistrovať, vypočuť si ju a porozumieť jej. Aj preto sú milovníci či vyznávači poézie častokrát, jednoducho povedané, čudní.  

„Myslím, že píšem, lebo musím. Lebo mi to tak bolo dané. Nehľadám zmysel, iba prijímam. Všetky tie farby, čo mi ponúka vesmír.“

Keď Ján Marton vydal pred pár rokmi svoju prvú básnickú zbierku Život nie je pes, je to suka, zaradil sa medzi prvé blogerske lastovičky, ktoré svoje verše z virtuálneho sveta internetu dokázali pretaviť aj do knižnej podoby.

Martonova voľno-veršová reflexia sveta je na rozdiel od mnohých svojich „kolegov“ čímsi, čo sa už od jej počiatkov nedá len tak nevšimnúť. A to hlavne vtedy, ak sa k tomu pridá skutočnosť, že začiatkom tohto leta na jeho konto pribudlo už v poradí štvrté básnické dielo Atentát na tmu.   

„Chcem prekážať, provokovať dráždiť a ukazovať na holý život. Na ozajstvo a skutočnosť.“

S problémom, kedy znejú slová prvoplánovo, až príliš lacno, či iba ako istý druh tínedžérkeho vzdoru, si Janko Marton poradil tým najjednoduchším spôsobom. Úprimnosťou . . .

Z veršov sa dá veľmi rýchle vyčítať to, že autor nepôsobí ako typ básnika, ktorý presedí nad svojimi básňami hodiny. Riadky Martonovej poézie budia dojem situačných básnických „fotografií“, či denníkových zápiskov, ktoré sa autorovi, len tak stanú . . . Boh, hviezdy, sen, nebo, oblaky či láska. Témy tak zložité, a vo svojej podstate predsa tak jednoduché. Marton na to prišiel už dávno a aj preto to, čo sa vo veršoch iných stráca nám, u Bukowského spod Tatier naopak otvára nové obzory.

Zbierka básní postráda akýkoľvek tématický sled, no to vôbec neprekáža. Ba naopak. Je to jeden z hlavných atribútov autorovej poetiky, kedy sa nám tak v spojitosti s voľným veršom naskytuje hneď niekoľko možností interpretácie, a to pôvodné tajomstvo si tak autor môže nechať pre seba . . . Spôsob prejavu je veľakrát tak trochu hra na schovávačku, kde adresa „Ty“, ktorej básnik posiela verš za veršom je raz žena, inokedy Boh, no v konečnom dôsledku a veľakrát autorovo druhé „Ja“.

„Odstavte spisovateľa od jeho písacieho stroja a ostane vám po ňom jedine nemoc, ktorá ho priviedla k písaniu“ napísal kedysi Charles Bukowski.

A presne to hovoria za Janka Martona aj jeho verše. „Nemoc“ na rôzny spôsob je akýmsi hnacím motorom autorovej poézie. No v tejto nemoci, na ktorú sa väčšina západnej civilizácie pozerá ako na čosi negatívne, vie autor nachádzať aj to, čo je na živote to najkrajšie . . .

Janko Marton žije život pankáča a s veršami, ktoré mu kvitnú doslova všade, sa aj vo svojej štvrtej zbierke básní popasoval veľmi slušne. Veď práve anarchistický štýl voľného verša, kde sa naturálnosť strieda s úprimnosťou, či drsný prejav s tým najnežnejším prejavom lásky, nám dáva tú možnosť otvoriť knihu na hocijakej strane, nadýchnuť sa „krásou“ skutočnosti a všetko ostatné nechať na hviezdy nad nami. Veď oni už dobre vedia, čo s tým . . .