erikvarchol

zdroj: internet

„ …dlho som sa prechádzal a z ulice som 15.8.2011 vošiel do veľkej budovy na Klemensovej ulici. Ústredna knižnica SAV. Sadol som si za počítač a začal písať svoju prvú knihu.“

Hoci sú toto jedny z posledných viet Petrovho rozprávania, ja naopak, práve nimi začnem. Lebo život vie byť niekedy o čomsi úplne inom, než by sme čakali a každý zdanlivý koniec môže byť naopak začiatkom čohosi nového . . .

Je to už pár rokov, čo mal Daniel Hevier na jednom nemenovanom internetovom portáli svoju reláciu s názvom Inšpirátor. V rámci nej vystúpilo pred kamery tohto internetového „sveta“ viacero známych aj menej známych ľudí. V jednej z nich sa na stoličku vedľa Daniela posadil akýsi neznámy chlapík. Pôsobil síce trocha ustráchane, no pokoj a vyrovnanosť, aká šla z tohto sympatického mladého muža, bolo čosi, čo sa len tak nevidí … Akýsi „slovenský Kerouac“, ktorý sa počas svojich ciest s batohom v ruke zastavil na kus reči. Keď som zistil, že predáva v uliciach Bratislavy svoj samizdat párkrát som šiel „náhodou“ okolo, kúpil si ho, s Petrom prehodil pár „všeobecnín“ a šiel ďalej.

Od vtedy prešlo pár rokov a ja som sa na knižnom veľtrhu dozvedel, že z vtedajších pouličných zápiskov vznikla pred časom kniha. Kniha s rovnomenným názvom Pouličný diviak…

(Ne)spisovateľ Peter Sorát nám v útržkovitých častiach neznámeho počtu pomaly rozpráva príbeh svojich posledných pár rokov. Pár rokov zo života na ulici. Aj keď autorova „spoveď“ má nejakú tú štruktúru, neraz som mal pocit, že ma nie veľmi očakávaný záblesk čohosi (čo určite treba spomenúť) z „deja“ vytrhol. Petrova „miniautobiografia“ určitého obdobia, s ktorou sa chce podeliť so svojimi čitateľmi, však nesie aj znaky výlučne informatívneho charakteru, o situáciach či pomeroch, ktorých je samotný autor veľakrát „iba“ pozorovateľ. Peter však nieje iba takým tuctovým pozorovateľom. Ale patrí medzi tzv. osobitný druh. Aj keď autor ani z ďaleka nedisponuje schopnosťami ostrieľaného spisovateľa, má na druhej strane v sebe niečo, čo mu môžu mnohí kolegovia z branže iba ticho závidieť. Schopnosť s ľahkosťou a prehľadom vidieť a pomenovať niektoré do oči bijúce skutočnosti či životné pravdy, ktoré ostanú asi väčšine ľudí navždy ukryté. Je to čosi, s čím sa treba narodiť, vyčítať z nekonečného množstva kníh, či hlavne si, jednoducho povedané, odžiť. A hlavná postava tejto knihy si toho za posledné roky teda užila.

Na viac než stovke strán nás autor oboznamuje so svojím pádom na dno, za ktoré (ne)môžu hracie automaty. Z trocha zbytočnej a dlhej časti, ktorá nás časom začína nudiť, nás veľmi príjemne vytrhne rozprávanie o prvých dňoch na ulici. O zoznamovaní sa s novým prostredím. O prvých „staničných“ nociach. Či veľmi vydareného opisu života v chatke na Mariánke, kedy som aj ja na tých pár sekúnd zatúžil byť Petrom Sorátom . . .

Kniha je akýmsi zážitkovým opisom cesty človeka za svojím cieľom, ktorého drží pri živote dobrý duch Franklovej logoterapie. Hlavný hrdina sa dostáva do situácie a medzi ľudí, ktorými kedysi v mladosti pohŕdal, či mu boli skôr ľahostajní. A to môže byť pre človeka niekedy tou najväčšou školou. Kniha nám tiež dáva dobrý obraz nielen o Petrovej ceste životom, ale aj o ľuďoch, ktorí sa na ulici ocitli. Hovorí o ich „príbytkoch“ a o dôvodoch ich správania sa v spoločnosti. A o tom, ako a prečo sa takto spoločnosť správa k nim. O tom, akí sú. A prečo. O radostiach a strastiach. Skrátka o tom, aký je vlastne skutočný život. Život bez všetkých tých nepotrebných vecí, na ktorých všetci tak lipneme. Život, ktorému je treba ďakovať za maličkosti, ktoré si dnes už nik z nás neváži. Hovorí o skutočnom živote nás všetkých. O živote, ktorý už dávno nie je tak celkom náš . . .

Petrov príbeh je treba čítať aj medzi riadkami. Až potom bude veľmi príjemným čítaním o veciach, ktoré možno až tak príjemné nie sú. No v konečnom dôsledku môže dať táto kniha človeku viac než by od nej očakával . . .

„Čítal som kedysi v nejakej knihe,že na počiatku bolo Slovo. Keď som nad tým tak uvažoval, prišiel som na to, že na počiatku tejto knižky nebolo žiadne slovo, ale Čin.“

Toto sú zas pre zmenu slová, ktorými nám autor svoje rozprávanie „otvára“. No a to, či sme teraz na začiatku, alebo na konci, nie je ani tak dôležité. Dôležitejšie sú predsa len činy, ktoré nás sem doviedli. Lebo práve tie nás poznačia na celý náš život . . .