Alexander Dubček objímajúci „svoj ľud“, mladý „bojovník“ štverajúci sa k sediacej soche Pavla Országha Hviezdoslava či neznámy Ivan Hoffman so svojím hitom sú obrazy, ktoré sú neodmysliteľnou súčasťou našich sŕdc. Veď nejednému z nás stačí len pár tónov spomínanej piesne, či obraz tváre vyhúkaného Janka Budaja, k tomu, aby sa mu cez jemne upršané oči naskytol obraz víťazstva Dávida nad Goliášom…
„November 89“ – slovné spojenie, ktoré v nás ostane zrejme už naveky. Ako pocit dosiahnutého víťazstva a s ním spojený začiatok nových čias…
A tak sa aj stalo. Davy, nielen mladých a naivných občanov, sa „dočkali“. Revolučné novembrové udalosti z pred dvadsiatich-troch rokov mali viac než rýchly spád a deväťdesiate roky sme mohli začať písať ako moderný „slobodný“ ľud.
Teraz sa píše rok 2012 a celý svet je na lopatkách. Opäť. Za vtedajšiu situáciu – tzv. studenú vojnu boli „zodpovední“ predovšetkým ich hlavní aktéri USA a vtedajšie ZSSR. No dnes nás k nej priviedla predovšetkým ľudská (ne)zodpovednosť ukrytá za tým, čomu hovoríme sloboda…
Tento zvláštny smútok víťazov je istou iróniou osudu, pred ktorou sa človek snaží utiecť už od čias gréckej polis.
Kým bola demokracia v antike ešte ako tak sama sebou, v dnešnej dobe je tomu úplne ináč. Dnešné moderné demokratické štáty berú na seba praktiky systémov, medzi ktorými kedysi dávno, v duchu platónského formovania spoločnosti, stáli. Oligarchie a tyranie. Vláda ľudu, ktorú sme si v novembri 89 „vyštrngali“, sa nám tak pred očami za pomerne krátky čas zmenila na vládu malej hŕstky najbohatších. Na vládu, ktorá s úsmevom na tvári kočíkuje svoj ľud modernými tyranskými metódami, mediálnou manipuláciou a propagandou.
Lesk a slávu Hoffmanovho protest songu „Sľúbili sme si lásku“ začalo už pár týždňov po nežnej revolúcii pochovávať paradoxne to, po čom najviac volala… Tóny a verše nádeje lepšieho života pomaly ale iste rozfúkal nový systém, ktorý sa časom vykryštalizoval ako úplný opak toho, čo ľud na novembrových námestiach tak úprimne a z celého srdca očakával.
Zo zlého sna sa veľká väčšina prebudila do „sna“, ktorý sa podobá skôr nočnej more. Sľúbili sme si lásku, pravdu a spolupatričnosť, no každý deň sa stretávame skôr so sebectvom, klamstvom a polenami pod nohami, ktoré nám hádžu tí, ktorí nám mali podať pomocnú ruku . . .
Sloboda, ktorá nám mala do duši vniesť lásku, z nás tak robí to čomu sa v tej najväčšej jednoduchosti hovorí zlý človek.
O novembri 89 je s odstupom času ťažko hovoriť ako o čase revolučnom, aj keď s istým, nežným „pohladením“. Namiesto skutočnej zmeny sa dovtedajší „komunistický“ systém iba reštauroval. „Kráľovské“ žezlo si tak jeden zločinecký režim vymenil s druhým a na ulici tak ešte aj dnes ostal podvedený občan volajúci po zmene.
Po zmene, ktorá musí prebehnúť v prvom rade v nás ľuďoch . . .
Celá debata | RSS tejto debaty