erikvarchol

zdroj Pyšná princezná

Keď si chcel Bohuslav Čáp alias „ševc“ z rozprávky o Pyšnej princeznej zaspievať, musel si na chvíľu odskočiť do susedného kráľovstva. Táto nezabudnuteľná scéna z úvodu Československej kultovej rozprávky ostáva v detských srdciach už asi naveky. Ako symbol akéhosi huncútstva, ktoré si takýmto spôsobom nachádza cestu k podstate možnosti ľudskej existencie. K slobode.

Pred pár dňami prebehla slovenskými médiami správa o „nehoráznom“ vyberaní poplatkov za „spev malých detí“ svojím mamičkám. Slovenskému ochrannému zväzu autorov – Soze, sa tak opäť raz podarilo upriamiť na seba pozornosť nie príliš lichotivého charakteru. Ale na to sme si už hádam zvykli. Zo slovenského pospolitého ľudu sa tak po odborníkoch na hokej stanu na nejaký ten čas naslovovzatí odborníci na autorské právo… No a to, že o danej problematike pred začiatkom tejto, už kauzy, vôbec nevedeli a o pár týždňov opäť vedieť nebudú, na tom vôbec nezáleží …

Aj keď sú mi veľakrát podobné a nie zriedkavé prejavy nášho ľudu nie príliš sympatické, na kauzu Soza versus „stredoslovenské mestečká“ sa predsa len dá pozrieť aj trocha ináč. Veď už len prostredníctvom istej analógie s vyššie spomenutou rozprávkou sa dá podstata problému zamaskovaného zložitými „zákonmi“ pomenovať veľmi jasne a zreteľne. Tak ako hodlal trestať spev zmanipulovaný kráľ Polnočného kráľovstva, tak isto ho v tomto prípade finančne „tresce“ aj Soza. A zákony stoja opäť kdesi nad spravodlivosťou, morálkou a zdravým rozumom … Môžeme iba hádať, či ide vedeniu Sozy, ktoré zrazu tak vehementne obhajuje zákony tejto krajiny skutočne o „spravodlivosť“ alebo je to s ním rovnako ako so spomínaným kráľom … Boj s nepriateľom, ktorému nevidíte do tváre je ako boj s rozprávkovými veternými mlynmi –  nikdy neviete z ktorej strany a s akou silou to na vás vybalia. No a potom, keď je česť rytiera bojujúceho za skutočnú spravodlivosť odmenená výsmechom, tak si len opäť prihodíme ďalší hnoj na hlavu a hrdo sa buchneme do pŕs …

K lodi Peciho Uherčíka, ktorá sa z času na čas z toho neznáma vynorí, sa tentokrát pridal aj Oskar Rózsa, a tiež so skúsenosťou, ktorá je nanajvýš čudná. No keď si tu nevážime hudobníkov svetového formátu,akým minimálne pán Rózsa je, tak potom koho …?

„Byl hrozný tento stát,když musel si se dívat. Jak zakázali psát a zakázali spívat.“

Je akousi zvláštnou iróniou osudu, že tieto slová z piesne Karla Kryla platia v určitým spôsobom aj dnes … No ak si naša vrchnosť nevstúpi trocha do svedomia, hoc len alibisticky, pre svoje dobro, tak si možno čo nevidieť budeme naozaj môcť zaspievať jedine v rozprávkovej zemi kráľa Miroslava …