erikvarchol

Boli sme vo vzduchu len pár minút, no keď som sa cez malé okienko pozrel von, zmocnil sa ma pocit niečoho zvláštneho, niečoho, čo som ešte nikdy nezažil.

Vrtule malého bojovníka šli na plné obrátky a na ich pozadí sa mi na modrom plátne začal premietať nekonečne dlhý pás zasnežených hôr. Cieľ hŕstky nadšencov, ktorí smerujú v ústrety svojím snom. Let trval pomerne krátko. Ešte som sa stihol pozrieť na pilotov ukrytých za neposlušným závesom, či na sympatickú letušku s exotickým úsmevom, ktorý striedal občasný výkrik „please don’t camera“. Zrazu som si ale všimol, že klesáme. Že kopce sú zrazu všade navôkol a to nielen pod nami, až som náhle pocítil tvrdý náraz. Trvalo to chvíľu kým lietadlo začalo smerujúc do kopca brzdiť a ja som v tej prudkej zákrute vpravo zbadal cez malé okienko kamenný nápis Lukla Airport.

Tak sme tu a prvý dôležitý „krok“ máme za sebou.

Letisko v Lukle dnes známe ako Tenzing-Hillary Airport je akousi vstupnou bránou do regiónu Khumbu, v ktorom sa nachádza aj náš cieľ. S jeho výstavbou sa začalo už v šesťdesiatych rokoch a postupne prechádzalo modernizáciou až do dnešnej podoby. Letisko je považované za jedno z najnebezpečnejších letísk na svete a to svojou polohou (na jednej strane obrovská kamenná stena, na druhej niekoľko stometrová priepasť), dĺžkou len čosi viac než päťsto metrov, či sklonom, ktorý ale má svoje opodstatnenie. Letisko nedisponuje klasickou navigáciou, všetko majú vo svojich rukách skúsení piloti, no a tí naši, tí to zvládli na jednotku.

Na palube lietadla nás aj s pilotmi a letuškou bolo dokopy štrnásť. Po pristáti nás ešte chvíľku držia v útrobách starého veterána, no a keď sa otvorili dvere, otvorila sa tým pre nás aj akási pomyselná brána, brána do nášho nepálskeho dobrodružstva …

Ako prvý vykročil hlavný fotograf a kameraman Jožo, za ním švajčiarskymi štítmi ostrieľaná Zuzana, náš nepálsky sprievodca a showman Babu, pokojná a rozvážna Julka a nakoniec ja s mojou veselou mladšou sestrou Dankou. Ešte chvíľku postojíme, robíme pár záberov, ktoré majú zvečniť práve odchádzajúci zážitok a pomaly sa poberáme ďalej do pomerne dosť opotrebovanej budovy, ktorá slúži ako letisková hala.

Tam sa máme možnosť po prvý krát vo výške 2860 m.n.m nadýchnuť tej pravej nepálskej vysokohorskej reality.

Po pár minútach, keď už máme batohy vo svojich rukách, lepšie povedané na svojich chrbtoch, poberáme sa ďalej cestičkou ponad pristávaciu dráhu do mestečka Lukla. Tam nás na nejakú chvíľku prichýli hotelík, s ktorým sa stretneme opäť o dva týždne pri návrate domov. Niektorí z nás využili čas na nejaký ten nákup v uličkách Lukly, niektorí iba tak nakukli do miestnych pomerov, no väčšina sme neodolali dať si niečo malého v hotelovej reštaurácii, a tak aspoň trocha privoňať k miestnej gastronómii. Medzitým sa k nám pridal hlavný šerpa Dawa s tromi nosičmi, ktorí nám budú celý čas nosiť veľkú batožinu.

Ešte chvíľku posedíme, prehodíme zopár prvých dojmov z nového miesta, Babu spomenie dnešný cieľ a pomaly sa poberáme ďalej.

Tým cieľom je osem kilometrov vzdialená dedinka Phakding, kde máme dnes prenocovať, čo znamená cca 3-4 hodinky treku. Prechodom hlavnou ulicou Lukly míňame množstvo obchodíkov, reštaurácii aj miestnych Bakery, ktoré sa tu v horách tešia veľkej obľube. Cestička vedúca von z mesta nás napokon privedie až bráne Pasang Lhamu Gate. Samotná brána pomenovaná po prvej nepálskej žene na vrchole Everestu je akýmsi vstupným miestom pre mnohých trekerov smerujúcich do regiónu rozprestierajúceho sa pod najvyššou horou sveta.

Keďže cieľ dnešného dňa, dedinka Phakding leží v nadmorskej výške 2610 m.m.m, tak náš himalájsky trek začíname trocha netradične, klesaním. Už pár krokov za spomínanou bránou nás vzala do svojho náručia nepálska príroda. Začiatok bol síce príjemný a povzbudivý, no mne hneď napadlo, že keď budeme končiť, ten záver, tie posledné kroky, zas až tak príjemné nebudú …

Počas kráčania míňame množstvo schodov, ktoré sa striedajú raz hore a raz dole a vedú niekoľkými dedinkami, kde už na obydliach miestnych ľudí badať typický nepálsky ráz. Čo je všade cítiť a to doslova, sú všadeprítomne zástupy štvornohých nosičov.

Či už je to smerom k Everestu, alebo späť do Lukly, pomerne často míňame karavany koňov, kráv či mulíc nesúcich na svojich chrbtoch rôzne zásoby. Je to jediná lacná možnosť, ako zásobovať tento odľahlý kraj, keďže tadiaľ nevedie cesta, po ktorej by mohlo ísť auto a miestny taxík (ako Dawa s Babuom nazvali všade prítomné helikoptéry), by bol asi priveľmi drahý špás.

Do nášho cieľa prichádzame v neskorých popoludňajších hodinách. Zoznamujeme sa s tunajšími pomermi čo sa týka izieb, ktoré nám boli dané a radšej sa všetci uchýlime v hotelovej dining room, kde sa hlavne tá ženská zložka našej výpravy (Ja s Jožom sme už pred rokom spolu absolvovali trek okolo Annapurny) prvýkrát zoznamuje s tunajším jedlom, ktoré sa pre nás na nasledujúce dva týždne stane neodmysliteľnou a hlavne dôležitou súčasťou našich životov.

V prvý deň sme obstáli. Neviem ako na tom boli ostatní, no ja so spolubývajúcou Dankou sme spacáky ešte nevybalili. Ešte tá nepálska zima ostala za dverami skromného príbytku, a tak sme sa mohli v pohodli pobrať do svojich snov…

Na druhý deň nás čakal výstup do dobre známeho mesta Namche Bazaar, ktoré je v tomto regióne veľmi dôležitým bodom a to pre rôzne treky smerujúce nielen k Everestu.

Čim ďalej kráčame, tým viac nám Nepál otvára svoje náručie a pomaly nám ukazuje svoju tvár. Farebné kamenné príbytky, množstvo Mani Korlo (modlitebné valčeky, ktoré vo vnútri ukrývajú mantry, najčastejšie Om Mani  Padme Hum), či Mani Wall, ktorú treba obchádzať vždy z ľavej strany, no a do toho vlajočky Lungta, na pozadí ktorých sa týčia zasnežené vrcholky štítov,  to je ten Nepál, ktorý poznáme, a ktorý to na nás, ako sa hovorí, rozbalil v plnej paráde…

Cesta do Namche Bazaar vedie krásnym údolím popri miestami dosť divokej rieke Dudh Kosi. Tu sme mali možnosť viackrát okúsiť čaro nepálskych visutých mostov, ktoré sú pre Himaláje tak typické. No až keď nás cestička priviedla k sútoku riek, nad ktorým sa hrdo týči známy Hillary bridge, na chvíľu sme sa zastavili. Zastavili sme sa nielen pre pár fotografii, ale aj preto, že ten pohľad naň je úžasný a bolo by škoda si ho v pokoji nevychutnať …

Most sa totiž týči vo výške 120 metrov nad riekou ( pod ním je ešte jeden starší, ten sa však už nevyužíva) a je dôležitým spojítkom na ceste do Namche. Táto úctyhodná výška z neho robí jeden z najvyššie položených mostov v Nepále, z ktorého sú krásne výhľady na okolitú krajinu. A veru nechce sa nám ďalej. Nechce sa nám z pod mosta, kde je naň najlepší výhľad, nechce ani z pred neho, ani z neho a ani keď ním prejdeme. Stále máme pocit, že urobíme ešte jednu lepšiu fotografiu, ešte jeden lepší záber, či ešte jeden pohľad, len tak pre seba …

Hillary bridge opúšťame ako miesto, ktoré nám pozdvihlo náladu, a ako akýsi ďalší míľnik, pretože vieme, že náš dnešný cieľ už nie je ďaleko.

Už stačí len prekonať ďalšie nekonečné množstvo schodov, mrknúť pri tom na Everest, ktorý sa nám v jednom momente na chvíľku ukáže, aby sme sa v predvečer dnešného dňa konečne ocitli pred bránou, ktorá je akýmsi vstupom do známeho horského mestečka Namche Bazaar.