Dnes som v Poluse stretol Mikuláša. Aj keď ma takéto veci zvyknú skôr iritovať, tentokrát tomu bolo ináč. Zmocnilo sa ma totiž, niečo detské vo mne a toho rozprávkového muža som už z diaľky objal svojím úsmevom.
On sa však aj naďalej díval smutne do zeme. Keď som podišiel bližšie zistil som kde je problém… Jedna z Mikulášových pých a zároveň aj čosi čo ho definuje mala podobu vyfučaného balóna. A tak vždy mocne pôsobiaci a dobre živený „snežný muž“ pripomínal skôr červenajúceho sa Raťafáka Plachtu, ktorý tu bude musieť stáť ešte niekoľko týždňov . . .
Miki to však zvládne. Verím tomu. A aj napriek ľudskej chamtivosti tu presne o mesiac bude vo svojej plnej paráde a v našich srdciach opäť zvíťazí.
Kedy však v našich srdciach zvíťazime my a dorastieme na to, aby sme si mohli hovoriť, ľudia . . . ?