vidím horiacu krásu
v dave
ktorý pripomína
pohrebný sprievod
a svetlo kdesi tam
kde už dávno
nemá byť nikto iný
iba my
z lúk
je zrazu obrovské plátno
a na ňom hviezdy
rozosiate
presne tak
ako sme o tom
kedysi dávno snívali …
sme opäť
o krok ďalej k niečomu
čomu stále veríme
No nie preto
že sa to raz splní
ale preto
že nás to aspoň ako tak
drží pri živote …