O bratislavskej Kalvárii, o Ebole a o tom, že veriť sa oplatí . . .

3. novembra 2014, Erik Varchol, o spoločenskom dianí

 

 

 

Včera poobede sme sa s priateľkou vybrali na bratislavskú Kalváriu. Spočiatku sa zdalo, že nám pôvodný plán prekazí nevľúdne počasie. No hmla, ktorá uviazla v Starom meste už pred niekoľkými dňami, to už od obeda ťahala v súboji so slnečnými lúčmi za kratší koniec . . .

Kalvária je jedno z mnohých miest nášho hlavného mesta, ktoré mi za tých pár rokov čo tu žijem, ako sa hovorí, prirástlo k srdcu. A aj keď mám o Božej existencii (tak ako o nej hovorí katolícka cirkev) vážne a zásadne pochybnosti, musím uznať, že miesta či nespočetné množstvo stavieb, pod ktoré sa podpísala, majú čosi do seba . . .

K hlavnej bráne sme prichádzali z Hlbokej ulice, no už z diaľky sme videli, že dnes to nebude také ako inokedy. Aj „vďaka“ dátumu bolo na našom obľúbenom mieste viac ľudí na aké sme boli zvyknutí. Keď som si v dave musel vystáť rad do Parížskeho Notre-Dame, či do Baziliky sv. Petra v Ríme akosi mi tí ľudia nevadili. No mám pocit, že niektorým čarovným miestam prehnaný ruch uberá na magickosti . . . No bratislavskú Kalváriu, ako som sa dnes dozvedel, „zdobí“ ešte niečo o čom som doteraz ani len netušil. Po vstupe do nádvoria sme míňali mladú rodinku a ja som si vypočul kúsok „výchovných“ rád otca mierené k synovi. „No vidíš, a keďže si šiel s nami a bol si tu na Kalvárii, už nedostaneš Ebolu.“ Prosíííím? Nooo teda. Toto som fakt nečakal. Ja som až doteraz považoval toto miesto skôr za niečo iné. Ale to, že ma až takú silu, to by ma ani vo sne nenapadlo . . . Začiatkom decembra cestujem do Indie, a preto ma v poslednom čase čakalo a ešte čaká niekoľko očkovaní proti exotickým chorobám. Teraz mi to celkom padlo vhod. Takéto „očkovanie“ od pani Kalvárie počas prechádzky bratislavským Starým mestom je ako sa hovorí, zabitie dvoch múch jedno ranou. Keby to len svet vedel, aký liek má toto nenápadné miesto ukryté v korunách starých stromov . . .

Pomaly sme sa pobrali ďalej smerom k Horskému parku a následne sa nechali uniesť jeho cestičkami vydláždenými jesenným lístím. Chvíľu mi to ešte vŕtalo hlavou. No potom som pochopil, že zrejme je možné naozaj všetko. Stačí tomu, už len uveriť . . .